Súčasné predvianočné obdobie prežívame v značnej miere odlišne od našich relatívne nedávnych predkov. Veď ešte naše staré mamy a otcovia v tomto období spomalili tempo života, naopak my ho neustále zvyšujeme.
Pár desaťročí dozadu boli neskorá jeseň a začiatok zimy využívané na usporiadanie záležitostí, na ktoré nebol od jari do jesene čas kvôli neustálym povinnostiam, napr. kvôli poľnohospodárskym prácam. Pritom šlo o záležitosti hmotné i duchovné. Opravy náradia, vybavenia domácnosti, domácka výroba riadu ale i pradenie, tkanie, páranie peria boli prípravou na ďalšiu sezónu prác na poli. Na druhej strane prevaha noci nad dňom vyvolávala v dávnej minulosti v ľuďoch predstavy o sústredení pôsobenia magických síl práve v predvianočnom období. Túto chvíľu chceli využiť a preto vykonávali rôzne úkony, ktoré mali v budúcom roku zabezpečiť prosperitu, bohatú úrodu a zdravie celej rodine. Čarovaniu sa venovali i mladé dievčatá, ktoré sa chceli dozvedieť, aký bude ich osud v najbližšom roku- či sa vydajú, kto bude ich mužom, ako bude vyzerať a podobne. Chlapci stretnutia dievčat narúšali v prestrojení (strašky), pričom svojim hlukom odháňali nečisté sily a následne mali možnosť zblížiť sa s dievčatami. Aj v obciach s rusínskym obyvateľstvom na severovýchode Slovenska ľudia verili, že moc nadprirodzených síl sa sústreďovala v určitých dňoch. Predkresťanské praktiky v období slnovratu a rovnodennosti sa s príchodom kresťanstva v pozmenenej podobe a význame naviazali najviac na kresťanské sviatky. U Rusínov bolo najviac úkonov a poverových predstáv spojených s dňom Andreja (30.11./ Andrija 13.12), Barbory (4.12./ Varvary 17.12), Mikuláša (6.12./ Mikola, Nikolaj 19.12.) a so sviatkami Vstup presvätej Bohorodičky do chrámu ( 21.11./ Vchod vo chram Presvjatyja Bohorodicy, 4.12.) a Štedrý deň (24.12./ Svjatyj večur 6.1.). Počas týchto dní vo všeobecnosti platil prísny zákaz tradične ženských prác – tkania, pradenia, šitia, párania peria. Verilo sa, že prosperitu gazdovstvu v nasledujúcom roku prinesie prvý polazník v tento deň, ktorým mal byť mladý chlapec z dolného konca dediny (Vstup presvätej Bohorodičky do chrámu, Mikuláš, Štedrý deň). Najviac magických úkonov, veštenia, ľúbostnej mágie sa viazalo k dňu Andreja. Mladé dievčatá sa v skupinách schádzali a prostredníctvom liatia olova či vosku cez ucho kľúča do misky s vodou veštili podobu či povolanie budúceho muža. Jeho výzor veštili napr. počítaním kolov v plote- niekde deviaty, inde dvanásty kôl mal na základe mágie podobnosti určovať výzor budúceho ženícha (vysoký, nízky, rovný, krivý, hladký atď.). Kradnutím polien z dvorov slobodných chlapov prognózovali vydaj v budúcom roku. Párny počet znamenal vydaj. Pri varení pirohov na Andreja si dievča napísalo na lístky mená slobodných chlapcov v dedine a zalepila ich do pirohov. Meno, ktoré bolo v prvom vyplávanom pirohu na hladinu, bolo menom jej nápadníka.
Predvianočné obdobie je späté i s cirkevným pôstom, Filipovkou. I keď nie je dodržiavaný v takej miere ako Veľký pôst pred Veľkou nocou, i tak u kresťanov vytvára priestor na duchovné prežitie a prípravu na príchod Ježiša Krista. V tomto období sa konzumovali najmä jedlá z kapusty, strukovín a obilnín, čiastočne rýb a zemiakov. Nejedlo sa mäso, mlieko a mliečne výrobky. Syr sa konzervoval solením, mlieko sa zlievalo do sudov, z ktorých sa konzumovalo po pôste, čo malo za následok i časté tráviace ťažkosti. Pôst nemuseli dodržiavať deti, chorí a starí ľudia.
Najzaujímavejšia je však skutočnosť, že väčšina spomínaných predstáv, magických úkonov a povier má pôvod už v predkresťanskom období. Po rozšírení kresťanstva sa cirkev snažila tieto nežiaduce, v ľuďoch zakorenené, pohanské praktiky eliminovať, avšak zväčša neúspešne. Preto sa niektoré postupne stávali súčasťou kresťanskej obradovosti s novým významom a prepojením na vierouku. Takto v pozmenenej forme s nimi prichádzame do styku i po toľkých rokoch. S niektorými už len na vystúpeniach folklórnych skupín, s inými každoročne, už zanedlho, i v našich domácnostiach.
Mgr. Jozef Fundák
Etnograf
Vihorlatské múzeum v Humennom
Pramene: Šmajda, M.: A iši Vam vinčuju.
Podolák, J. a kol.: Horná Cirocha.