Slávnostnou príležitosťou po ukončení žatevných prác boli dožinky, vižinki. Po ukončení prác na poli najatí i sezónni ženci a žnice prinášali so spevom a vinšami zdobený veniec z klasov gazdovi, majiteľovi hospodárstva. Táto obyčaj v sebe nesie prvky agrárno-prosperitnej mágie (obradná hostina, veniec z klasov, funkčne viazané piesne, ale aj zvyk ponechať posledné klasy na poli, aby sa „nestratila“ jeho plodivá sila). Nasledovalo pohostenie od gazdu a spoločná zábava pri muzike. Veniec, symbol úrody obilia, býval ponechaný u gazdu do Štedrého dňa alebo do jari a zrno z neho pridávali do siatin, aby sa zachovala plodnosť a úrodnosť.

     Obdobie konca leta a začínajúcej jesene sa viazalo k sviatkom patrocínií chrámov a slávili sa hodové slávnosti kermeše (z nem. výrazu zasväcovania kostola), otpusti (etym. možnosť získať odpustky v tento sviatok). Boli zároveň oslavami poďakovania za úrodu, úspešné práce počas sezóny a konali sa slávnostné bohoslužby často spojené s návštevou pútnikov a organizáciou pútí. Rodiny sa navštevovali, hostili, organizoval sa jarmok, do dedín prichádzali kolotoče, organizovala sa hodová zábava. Podobu odpustov ovplyvňovala od stredoveku aj jarmočná kultúra.V gréckokatolíckych cerkvách sa požehnanie prvotín úrody viazalo aj k sviatku Svätého Premenenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. augusta).

Uspenský pôst a sviatok Premenenia Pána

     Už v prvých storočiach sa kresťania na veľké sviatky pripravovali modlitbou a pôstom. V 5. storočí pápež sv. Lev Veľký v jednej homílii spomína štyri pôstne obdobia: Veľký pôst, Petro-pavlovský teda apoštolský pôst, Uspenský pôst a Filipovku.

     Veľkým sviatkom bol aj sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky. Pred ním je najmladšie pôstne obdobie, známe až z 9. storočia - Uspenský pôst, Spasivka, Pôst pred Zosnutím Bohorodičky či Bohorodičnyj post. Prvé svedectvo o pôste v tomto období je od sv. Leva I. Veľkého (okolo r. 450), definitívnu podobu Uspenský pôst získal na cirkevnom sneme v Carihrade v roku 1166, kde bol vymedzený aj čas jeho trvania na dni od 1. do 15. augusta. Pôvodné boli predpisy Uspenského pôstu rovnako prísne ako predpisy Veľkého pôstu pred Paschou. V pondelok, stredu a piatok sa dodržiavalosuchojadenije – nevarená rastlinná strava bez oleja, v utorok a štvrtok varená rastlinná strava bez oleja, v sobotu a nedeľu sa rastlinná strava s olejom a víno.

     Počas Uspenského pôstu sa svätil aj sviatok Premenenia Pána - Sväté premenenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Je jedným z dvanástich veľkých sviatkov v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. Prvé zmienky o jeho slávení sú zo 4. storočia. Sviatok pripomína Ježišovo premenenie na vrchu Tábor pred apoštolmi Petrom, Jakubom a Jánom. Svätí sa 6. augusta a má jeden deň predsviatku (5. augusta), a obdobie posviatku, ktoré sa uzatvára 13. augusta. Na sviatok Premenenia Pána je dovolené jesť rybu (samozrejme aj olej, víno a varenú stravu). Bolo tiež zvykom po bohoslužbách posviacať ovocie a hrozno. V Grécku je to tradične iba hrozno (do tohto dňa sa hrozno z novej úrody nemalo jesť), v severnejších krajinách aj iné ovocie (jablká a pod.).

Uspenije Presvjatoj Bohorodicy

     Mariánske sviatky boli mimoriadne významnou súčasťou kalendára tradičných sviatočných príležitostí. Obraz Panny Márie orodovníčky, ochrankyne prác, darkyne života, patrónky matiek, chorých, pútnikov, slobodných, detí sa prejavoval v sviatkoch, spoločenskom živote (mariánske púte, spoločenstvá), v ľudovom umení (sošky, obrazy na skle), v tvorbe náboženských tlačí, škapuliarov. Prejavmi úcty boli každodenné modlitby Anjel Pána, Zdravas/Bohorodicy Divo a ružencov (patrički) a zvláštna úcta sa jej venovala v máji a v októbri. Na otpust sa chodilo do Ľutiny, Levoče, Gaboltova, Obišoviec, Klokočova a ďalších pútnických miest a veriaci sem prichádzali aj z veľkých vzdialeností. Tieto mariánske púte boli aj miestom a časom spoločenských kontaktov, výmen. Na týchto miestach sa často nachádzajú aj liečivé pramene a miesto na poďakovanie a votívne či ďakovné dary za vypočutie modlitieb (najmä uzdravenie, obrátenie). Najvýznamnejší a najstarší (už na prelome 4./5.stor. slávený) mariánsky sviatok, Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, u gréckokatolíkov Uspenije Presvjatoj Bohorodicy, ktoré sa slávi 15. augusta. Zosnutie presvätej Bohorodičky - Uspenije Presvjatoj Bohorodicy je jedným z dvanástich veľkých sviatkov v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi a je posledným Bohorodičným sviatkom cirkevného roka. Slávi sa 15. augusta. Východné cirkvi svätiace „po staromu“ tento sviatok oslavujú 28. augusta, podľa juliánského kalendára, a predchádzajú mu dva týždne Uspenského pôstu (Spasivka). V cirkvách východného obradu je preukazovaná mimoriadna úcta Bohorodičke. Dokazuje to množstvo duchovných piesní, liturgických textov, modlitieb i kolied a tiež zobrazení na ikonách. Napríklad v pravoslávnych chrámoch býva umiestnená ikona Uspenija presvjatoj Bohorodicy na západnej stene chrámu, nad dverami a zobrazuje Máriino telo po odlúčení jej duše v obkolesení apoštolov.

     Sviatok oslavuje Máriino zosnutie, nanebovzatie a oslávenie ako vzor cesty pre všetkých veriacich. V liturgických textoch sa akcentuje úloha Márie ako príhovorkyne u Syna Ježiša Krista za spásu celého ľudstva. V najstarších východných cirkvách, arménskej i etiópskej, bol slávený už na prelome 4./5. storočia. Podľa tradície sa za miesto smrti Panny Márie považuje Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku. Podľa Gregora Tourskeho sa oslavoval v Egypte, v Arábii a v Galii v 6. storočí v januári, v gréckej cirkvi ho cisár Maurikios I. stanovil na 15. august. Dogmu o Máriinom nanebovzatí vyhlásil pápež Pius XII v roku 1950.