Svätá Katarína Alexandrijská (z gr. katharos – čistý, pravý, mravný), panna a mučeníčka. Na východe prvé správy o jej živote podáva Pavol z Latros a grécky životopis zo 6. alebo 7. storočia, ktorý od 8. storočia preložili do ďalších európskych jazykov. Katarína pochádzala z Alexandrie z kráľovského rodu, bola krásna a vzdelaná. Cisárovi Maximiliánovi vysvetľovala, že pohanské božstvá sú len modly a tak ju ako 18-ročnú postavil do konfrontácie s päťdesiatimi filozofmi. Ona ich s pomocou Ducha Svätého v dišputách porazila a mnohých priviedla ku kresťanstvu. Rozhnevaný cisár ju odsúdil k mučeniu lámaním v kolese, no koleso sa zásahom anjela v rukách kata rozpadlo. Mučenícku smrť sťatím podstúpila niekedy v období rokov 311 – 313. Relikvie sv. Kataríny sa nachádzajú v prastarom kláštore na úpätí hory Sinaj. V ikonografii býva zobrazená v kráľovskej korune, s palmou v ruke. Jej atribútmi sú anjel, Dieťa Ježiš, koruna v rukách, koleso, kríž, kniha, meč i blesk. Sviatok je u rímskokatolíkov slávený 25.11., vo východných cirkvách 24.11. Latinská verzia životopisu ešte pred mučením opisuje, ako sa Katarína v noci po krste za prítomnosti Bohorodičky mysticky zasnúbila s Kristom. Kataríne je pripisovaný prísľub, že sa bude prihovárať za všetkých, ktorí ju budú prosiť o pomoc, a že ju Boh isto zázračne vypočuje. Jej kult sa rozšíril najmä v stredoveku. Je patrónkou poľnohospodárov, chorých, profesorov, filozofov, teológov, právnikov, dievčat a manželiek. V našej tradičnej kultúre bol sviatok Kataríny prvým stridžím dňom – sviatkom pred príchodom zimy a slnovratu, v čase krátiacich sa dní a prevládania tmy, ktorým ľudia pripisovali zvláštnu moc a aktivitu nadprirodzených síl. V tento deň platilo tabu ženských prác (najmä pradenia a šitia), lebo by sa vraj ženám po celý rok zbierali prsty a rozbíjali hrnce. Nevítané boli aj prvé ranné návštevy žien, keďže ženám bola najmä počas týchto dní pripisovaná zvláštna moc: boli nositeľkami života i čarodejnicami. Na Spiši sa hovorilo, že Katarína viaže husle: v tento deň sa totiž konali posledné tanečné zábavy pred Adventom. Sviatok bol spojený i s ľúbostným veštením ženícha (dievka sa mala vydať, ak jej do Štedrého večera rozkvitla vetvička, jej ženíchom mal byť ten, koho meno na papieriku v haluške vyplávalo ako prvé vo vriacej vode prinesenej v ústach z potoka, a ak chcela dievka privábiť navždy mládenca k sebe, mala mu večer vysypať pilinami cestičku od jeho dverí k svojim…). Veštila sa však aj prosperita celého hospodárstva, plodnosť statku. Prastarým spôsobom bolo veštenie z hrudy zeme, ktorú deti pred spaním naberali do rúčok spod postele a matky v nich hľadali chrobáky. Proti strigám v tento deň aj svätili stajne svätenou vodou. Na strednom Spiši v tento deň chodili maskovaní mládenci straškove, vynášali poľnohospodárske náradie na ťažko prístupné miesta (strechy, stromy) a gazdiné rozbíjali hlinené hrnce o dvere, aby sa darilo hydine. Archaický spôsob robenia hluku a predvádzania sily společenstva v týchto dňoch mal priniesť víťazstvo nad tmou, zimou a všetkým, čoho sa ľudia báli, aby znovu prišlo nové svetlo a život do ľudských príbytkov.

     Apoštol Sv. Ondrej/Andrej (z gr. mužný, odvážny, pevný), svätý a všechválny apoštol Andrej Prvopovolaný, bol prvým Kristovým apoštolom. Narodil sa v Betsaide neďaleko Kafarnauma a bol rybárom rovnako ako jeho brat Šimon Peter a Zebedejovci. S bratom Šimonom nasledovali Krista a boli aj svedkami prvého zázraku na svadbe v Káne.

     Po zoslaní Svätého Ducha žil asi dvanásť rokov v Jeruzaleme a jako Kristov apoštol potom odišiel do Malej Ázie, južného Ruska medzi kmene Skýtov, do Trákie (dnešné Bulharsko) a nakoniec do Grécka. Tu kázal Evanjelium, krstil a uzdravoval chorých. Jeho mimoriadne úspěšná apoštolská misia bola základom tunajšej cirkvi. Podľa tradície ho v gréckom Patrase na podnet cisárskeho vladára Egea ukrižovali na kríži v podobe písmena X, na ktorý ho nepribili ho klincami, ale priviazali a on umieral tri dni. Okolo roku 356 dal cisár Konštanc preniesť jeho pozostatky do Konštantínopolu a po páde Carihradu v roku 1206 pozostatky sv. Andreja preniesli do katedrály v talianskom Amalfi (južne od Neapolu). Kríž, na ktorom trpel a zomrel sv. Andrej sa v roku 1250 dostal do monastiera sv. Viktora v meste Marseille vo Francúzsku. V 15. storočí preniesli apoštolovu hlavu do chrámu sv. Petra v Ríme no v roku 1964 pápež Pavol VI. preniesol túto relikviu do Patrasu, kde je uložená v chráme sv. Andreja. Sv. Andrej sa dodnes teší vo východných cirkvách veľkej úcte.

     V našom prostredí bol sv. Ondrej/Andrej uctievaný ako patrón sedliakov, rybárov a neviest. Na jeho sviatok 30. novembra platilo tabu ženských návštev, prác, robil sa rituálny hluk (práskanie bičov, rozbíjanie hlinených hrncov o dvere apod.) ako po iné stridžie dni. Veštby vydaja, primárne viazané k tomuto dňu mali rôzne formy (lístky s menami v haluškách, liatie olova, trasenie plotov a počúvanie štekotu, počet polien, sny atď.). Dievky vykonávali aj úkony ľúbostnej mágie s princípmi tajnosti, ticha, používajúc rôzne prostriedky (vajce, vlasy, orechy, byliny apod.). Na Ondreja v Šarišskom Jastrabí chodili dievky štachitki čitati – počítať koly v plote od čísla 9 po 1 a posledný kôl mal vzhľadom pripomínať jej budúceho muža. Ľúbotsné veštenie sa vykonávalo aj liatím olova do vody cez oko kľúča (výsledný tvar odliatku mal naznačovať zamestnanie nastávajúceho).

      „Andréju, Andréju, ja na tebe olovo ľéju, ja by chťiva znaty što ša mi vyľaty“. Ak sa vyliala „koviska“, malo sa dievča prespať.  Ešte do polovice 20. stor. si aj varili tri várky pirohov s menami chlapcov, podľa čoho veštili meno ženícha. Veštilo sa aj zo smeru ozveny dievockého ujúkania. V Jarabine v podvečer chodia dievky nad dedinou (časti na Oblaži, Oblisku, Stražky, na Lani) spievať. Odkiaľ počujú ozvenu, odtiaľ veria, že budú mať muža. Rovnako verili, že ženích príde z domu, odkiaľ zabreše pes. Potom v niektorom dome z nakradnutého dreva skladali oheň a liali olovo odriekajúc: „Andrejú, Andrejú, ja na ťa olovo lijú. Daj mi bože znati, s kym ša budu brati.“ Varili sa aj pirohy s 3 mužskými menami a prvý, ktorý vyplával, mal byť menom budúceho muža.  V Sulíne dievky brali náruč dreva do domu a tam počítali kusy – ak bolo číslo párne, mala sa do roka vydať.

     Svätá Barbora, Veľkomučenica Barbora (Varvara, z gr. „cudzinka“) bola šľachtičná, mučenica a svätica, ktorá žila na prelome 3./4. stor. v Malej Ázii. Jej sviatok sa slávi 4. decembra.

     Podľa legendy ju jej pohanský otec uväznil vo veži, aby ju uchránil pred nápadníkmi a kresťanským vplyvom. Dala sa pokrstiť kňazom prezlečeným za lekára a k dvom oknám veže dala vysekať tretie ako symbol svetla Svätej Trojice. Útek pred otcovým hnevom bol neúspešný a Barbora bola mučená, bičovaná a nakoniec sťatá vlastným otcom, ktorého potom zabil blesk. Mimoriadna úcta k sv. Barbore sa prejavuje v množstvo zobrazení (v prepásanom plášti s knihou, vežou, kalichom s hostiou, martýrskou palmou, knihou a krížom) a je jej zasvätených množstvo chrámov. V gréckokatolíckej cirkvi je zobrazovaná s krížom v ruke. 

     V našej tradičnej kultúre je uctievaná ako ochrankyňa pred búrkou a patrónka prachárov, hasičov i baníkov v početných baníckych obciach najmä stredného a dolného Spiša. Baníci z Provincie 13 spišských miest si už v roku 1613 spísali stanovy založeného Baníckeho bratstva sv. Barbory. Na kozom pergamene renesančným švabachom sú tu červeným pigmentom popísané aj záväzky ofier a slávenia sviatku sv. Barbory, ktorú si zvolili za patrónku a dali jej postaviť oltár vo farskom kostole.

     Baníci jej vzdávali úctu pred každým sfáraním i vyfáraním. V tento deň platilo tabu ranných návštev žien, i ženských prác (pradenie, šitie, páranie peria). V niektorých oblastiach na tento deň chodili nemé, v bielych plachtách oblečené Barborky so zamúčenou tvárou po domoch a husím perom vymetali kúty, aby pred slnovratom vyčistili domy od všetkého negatívneho.  Svätá Barbora ťahá sane do dvora je pranostika naznačujúca začiatok obdobia sneženia, kedy gazdovia sane zo stodôl a humien vyťahovali na dvor a prepravovali sa v nich miesto vozov. V Hajtovke bola známa modlitba ku sv. Barbore: „Sv. Bože Barborečko, božská zakonička, nedaj ty nam umiraty, pokaľ ša nebudeme spovidaty, tilo i krov Krista Pana prijimaty.“

     Sviatok Svätého Mikuláša Divotvorcu patrí medzi najvýznamnejšie aj v tradičnom prostredí. Svätý Mikuláš (z gr. Nikolaos – víťaz nad národmi) z Myry sa narodil v roku 270 do gréckej kresťanskej rodiny v maloázijskej Patare (Turecko). Svätý Mikuláš z Myry sa narodil v roku 270 do gréckej kresťanskej pravoslávnej rodiny v maloázijskej Patare v dnešnom Turecku. Po štúdiu v Alexandrii sa vracal do Myry a tam ho vysvätili za biskupa na návrh človeka, ktorého Mikuláš zachránil pred utopením. Ako biskup zachránil mnoho kresťanov, ktorých vykúpil po odsúdení v časoch ich prenasledovania cisárom Diokleciánom, pomáhal chorým a chudobným. Bol prenasledovaný a väznený, no keď cisár Konštantín Veľký vydal v roku 313 Milánsky edikt umožňujúci vyznávanie kresťanskej viery bez prenasledovania, bol oslobodený a vymenovaný za arcibiskupa. Úcta k nemu sa významne rozšířila aj po vybudovaní chrámu na jeho počesť v Carihrade v 6. storočí. Jeho telo uložené v myrhe bolo zo sarkofágu námorníkmi prevezené do kostola v juhotalianskom Bari už v 11. storočí, no myrha zázračne zostávajúca v sarkofágu je veriacimi používaná na liečenie. K životu sv. Mikuláša sa viaže množstvo legiend, v ktorých Mikuláš vystupuje ako štedrý pomocník a záchranca (napr. záchrana plaviacich sa na rozbúrenom mori, či záchrana troch nespravodlivo odsúdených pred smrťou, na základe ktorej sa Svätý Mikuláš stal patrónom nespravodlivo odsúdených a väznených). S jeho menom sa spájajú aj viaceré zázraky (utíšenie búrky na mori; vzkriesenie námorníka, ktorý spadol z vrchu sťažňa). Podľa legendy v čase veľkého hladomoru v Lýkii prehovoril námorníkov, aby z nákladu obilia darovali aj hladujúcim obyvateľom. Po príchode do Konštantínopolu, zistili, že nič z nákladu nechýbalo a obilie stačilo hladujúcim na dva roky. Sv. Mikuláš je uctievaný aj ako pomocník chudobných a chorých.

     V gréckokatolíckej cirkvi je sv. Nikolaj, biskup a divotvorca, jedným z najvýznamnejších svätcov. Známy je príbeh o jeho záchrane troch dcér schudobnelého otca pred prostitúciou tým, že po 3 noci do okien domu tajne daroval mešce s peniazmi. V gréckokatolíckej cirkvi je sv. Nikolaj, biskup a divotvorca, jedným z najvýznamnejších svätcov. V základnom rade ikonostasu sa jeho ikona nachádza vľavo na severnej strane a svätí sa aj sviatok prenesenia jeho ostatkov do Bari 9. mája. Okrem 6. decembra a 9. mája je v byzantskom obrade aj každý štvrtok zasvätený sv. Mikulášovi. Na Spiši je patrónom mnohých kostolov a cerkví. Je patrónom rybárov, lodníkov, drevorubačov, dievok, detí, študentov i zlatníkov. Bol zobrazovaný v biskupskom rúchu, s nádobou s peniazmi či zlatými guľami. Jeho sviatok 6. decembra sa v našej tradičnej kultúre spája s predpoveďou dobrého roka, ak na Mikuláša snežilo. S týmto dňom sa na východnom Slovensku viazali i veštby vydaja (volaním do studní a očakávaním ozveny), i rituálny hluk hádzaním hrncov s popolom do dverí na ochranu. Do vidieckeho prostredia mikulášska obchôdzka prenikla na prelome 19./20.stor. a nahradila staršie plodnostno-prosperitné obchôdzky masiek straškov (turoňov, medveďov v kožuchu apod.), ktoré boli Jozefom II. zredukované na postavy Mikuláša, anjela a čerta. Obchôdzka Mikuláša s biskupskými atribútmi, ktorý skúša modlitby a obdarúva deti, je kultúrnym dedičstvom stredovekej západnej kultúry a francúzskych kláštorných škôl. Do vidieckeho prostredia obchôdzka prenikla na prelome 19./20. stor. Jeho kult bol významný najmä v mestách s nemeckým obyvateľstvom, kde nadviazal na staršie formy obchôdzok masiek (koza, medveď, slameník, neskôr čert v kožuchoch, so zvoncami a rohmi, ako  v Rakúsku a nemeckých spišských mestách známy Ruprecht). Súviseli s kultom mŕtvych a predstavami o zle v zimnom čase dlhých nocí. V gréckokatolíckom a pravoslávnom prostredí obchôdzky Mikuláša do pol. 20. stor. nebývali a ku dňu sv. Nikolaja, patróna dievok, sa viazali skôr veštby vydaja. V malolipníckej doline ľudia k jeho ikone do cerkvi či kostola prinášali zrno, hydinu a vajíčka, ale i barance na znak jeho štedrosti. V Jarabine prichádzal Nikolaj v dlhom kožuchu s maskou na tvári, biskupskou čiapkou a berlou s košom s darčekmi. Chodil s ním čert s chvostom a rohmi v obrátenom kožuchu i anjeli v bielom. Pieseň spievaná v tento deň je všeobecne rozšírená v rusínskych lokalitách: „Oj, kto, kto Nikolaja ľubit, oj, kto, kto Nikolajú služit. Tomu sviatyj Nikolaj na svjatyj čas spomahaj, Nikolaj, Nikolaj.“  Sv. Nikolaj reporez bol i termínom, kedy sa rezala repa. V Hraničnom sa v predvečer sviatku „mikolajovalo“. Jeden z pochôdzkarov bol oblečený za biskupa Mikolaja (biskupská čiapka a berla, brada), ďalší za diabla, cigána a žida. Za nimi šla cigánka (prezlečený parobok) s dieťaťom, plakala a pýtala peniaze.  Mikolaj rozdával deťom cukríky a kričal: „Modlice še, bo ked še nebudžeče modlic, ta von nedom cukriky.“ V Kyjove chodili v tento deň rôzne poobliekaní „džatkove“ - „koniky“, „idu koniky“. Domáci im dávali ovos, ktorý si strašiace masky pýtali.

     Panna mučenica svätá Lucia (z lat. lux, svetlo) bola patrónka slepých, chudobných, tkáčov, kočišov i tulákov. Jej sviatok (13. decembra) bol do prijatia gregoriánskeho kalendára r. 1582 najkratším dňom v roku a podľa tradičných predstáv vrcholila činnosť zlých síl. Maskované postavy Lucií v bielych plachtách s múkou obielenými tvárami, ktoré večer ticho omietali kúty husím brkom, sa v strednej Európe spájajú s predstavou ženského démona, bosorky. V najstarších predstavách bola ochrankyňou ženských prác, oviec, pôrodu, pradenia, preto v tento deň platilo tabu priasť a šiť. Isté jej charakteristiky a funkcie, podobne ako sv. Paraskievy vo východnej cirkvi, pripomínajú úctu k staroslovanskej Mokoš. Do domu nemala prvá vstúpiť cudzia žena, nesmelo sa nič požičať ani vrátiť, lebo to mohlo dôjsť do kontaktu s negatívnymi silami, a na dvere domov a stajní sa kreslili kolomažou či cesnakom luciine kríže. Stolček urobený tajne bez jediného klinca od Lucie do Štedrého večera mal umožniť zazrieť na polnočnej omši všetky strigy. Veštilo sa počasie, úroda i manželstvá. V Novej Ľubovni verili, že v noci strigy chodili na žeľe a natierali deti cesnakom, aby ich ňeodmeňiľi. Ak dievke v pohári vykvitla halúzka jablone do Vianoc, mala sa v ďalšom roku vydať.

     Na sviatok sv. apoštola Tomáša, patróna furmanov a lesov (21. decembra) platilo tabu ísť do hory. Predstavy o vlkoch a medveďoch implikujú možný starší kult s totemickými črtami v najkratší deň roka. Bol to deň vhodný na zabíjačky (verili, že mäso vydrží).

autorka článku: Mgr. Katarína Babčáková, PhD.