Patrí medzi významných súčasných maliarov rusínskeho pôvodu na Slovensku. Detstvo a mladosť prežil v Starine. V rodnom regióne pôsobí a tvorí celý svoj život, no jeho meno je známe aj v zahraničí. V Snine založil Galériu Andrej Smolák ako filiálku galérie MIRO z Berlína. Pred dvadsiatimi rokmi tu založil aj Súkromnú základnú umeleckú školu, ktorej elokované pracoviská dnes fungujú v 16 obciach okresov Snina a Humenné. Jeho najnovší projekt má názov Maľovaný rovník a zapojiť sa môžu osobnosti vo svojich profesiách a povolaniach a tí, ktorí niečo vo svojej činnosti dokázali.
Andrej, dočítala som sa, že si sa narodil v Humennom, ale detstvo a mladosť si prežil v obci Starina, ktorá je už dnes na dne vodnej nádrže. Ako to teda je? A kam až siahajú tvoje korene?
Áno, narodil som sa v Humennom preto, lebo v nemocnici. Mama síce bola vyškolená pôrodná asistentka, ale z istých dôvodov musela ísť rodiť do nemocnice. Ja som sa vlastne nenarodil. Prišiel som na svet tým spôsobom, že ma lekári vybrali z brucha. Teda cisárskym rezom. Prišiel som na tento svet ako valibuk, vážil som 4,5 kilogramu. Trochu mi je to ľúto, že si musím v životopise písať, že som narodený v Humennom, lebo by som bol viac hrdý na to, keby som si ako miesto narodenia mohol uviesť Starinu. Tá je teraz známa a slávnejšia, lebo je tam vodárenská nádrž na pitnú vodu a nesie názov Starina. Moje korene siahajú do Stariny. Keď moju mamu brala sanitka do pôrodnice, tak sa opýtala môjho otca, aké meno chce pre dieťa. Otec túžil po Katke. Dvoch synov už mal – môjho brata Mira a vyženeného syna Ivana. Mama sa ho opýtala, že čo v prípade, keď to bude chlapec. Otec odpovedal: Tak ňaj to bude Andrij. Povedal to po rusínsky. Tak som teda Andrej, lebo zapísať do rodného listu meno Andrij vtedy nebolo reálne. Moji obidvaja rodičia boli zo Stariny. Ňaňko bol totálny Starinčan a mamina mama pochádzala z obce Pčoliné. Ľudia zo Stariny sú Rusíni - "pujďaci" a ľudia v Pčolinom sú takzvaní "piďaci". Mamu Starinčania prezývali "piďačka" alebo Marja Pidina.
Kedy sa začal prejavovať tvoj vzťah k umeniu? Prečo si sa rozhodol uberať sa týmto smerom?
Neviem presne odpovedať na túto otázku. Ako sa hovorí, všetko sa odohráva v správnom čase a v správnom priestore. Prednedávnom sa mi silou osudu vrátilo dvanásť mojich výkresov z čias ZDŠ - základnej deväťročnej školy. Bavilo ma to od detstva. Nemal som žiadne odborné základy. Učil som sa sám, takpovediac na vlastných chybách. Začal som maľovať olejovými farbami, čo bola veľká chyba. Bolo treba začať vodovými. Uhlík ako výtvarný materiál som po prvýkrát držal v ruke na prijímacích skúškach na vysokú školu. Prečo som sa rozhodol uberať týmto smerom? Boh o tom rozhodol. Absolútne verím v osud a v to, čo mi dali sudičky do vienka.
Galéria Andrej Smolák v Snine vznikla ako filiálka Galérie Miro Berlín, ktorá patrí tvojmu bratovi. Prečo si založil galériu práve v Snine? Ťahalo ťa to niekedy aj do sveta? Možno do miest, ktoré sú otvorenejšie výtvarnému umeniu?
Starina už neexistovala a s rodičmi sme bývali v Snine. Aké by to bolo, keby som chcel otvoriť galériu v Humennom? Vo vzťahu k Sninčanom by to bolo neetické. A tu sa vytvárali dobré možnosti a podmienky. Trinásť rokov sa tu staval kultúrny dom, pričom sa nevedelo, čo v ňom bude. Prišla Nežná revolúcia a bola snaha ho dokončiť. Tak sme išli za vedením mesta a ponúkli im, že tu urobíme galériu, filiálku galérie MIRO z Berlína. Stálo nás to veľa námahy, ale predsa sme ich presvedčili. A po druhé, tu sme dostali dobré podmienky, ktoré by sme nikde inde nedostali, napr. prvý rok bez platenia nájomného. Vďaka našim aktivitám sa po roku galéria v Snine stala veľmi populárnou, tak sme znovu požiadali o bezplatný prenájom priestorov. Medzitým boli síce rôzne komplikácie s mestom, ale nájomné neplatíme doteraz, platíme len energie. Aj to je veľa, no dá sa to vydržať. Do iných miest ma to nikdy neťahalo. Tu žili moji rodičia, tu som si postavil dom, druhú galériu, Ateliér a zriadil som tu základnú umeleckú školu.
Dostal si mnoho ocenení. Ktoré je pre teba najcennejšie?
Nerobím svoju prácu pre ocenenia. Všetko čo robím, vychádza z vlastných pohnútok. Nikdy ma nikto do ničoho nenútil. Je však dobré, keď si tvoju prácu všimnú a poďakujú ti. Vážim si všetky ocenenia. Je ich dosť, z domova i zo zahraničia. Nikdy som netúžil by slávny a známy. Teraz ma zdravia všetci. Opäť to bude asi osud.
Na čo si sa vo svojej tvorbe zameral a čo je pre teba inšpiráciou? Máš svoje dielo, o ktorom môžeš povedať, že je tvoje najobľúbenejšie?
V júni budem mať jubilejnú výstavu v sninskom kaštieli. Bude to prierez mojím celoživotným dielom, i keď si myslím, že ešte budem tvoriť ďalej. Mám veľa obľúbených obrazov, no nechcem vyzdvihnúť ani jeden z nich, lebo ten druhý by sa urazil. Všetky sú moje výtvory a maľujem ich s láskou. V tvorbe som si prešiel všetkým – od krajiniek zo Stariny cez rovinaté krajiny pri Baltickom mori a vysoké kopce na Kaukaze, portréty rôznych osobností a obyčajných ľudí, až po terajšiu tvorbu. Volám to Vášne a sny. V mnohých týchto vášňach je zobrazená žena. Žena je kvet života a kvety treba polievať, aby kvitli a prinášali radosť zo života.
Namaľoval si 12-metrový obraz na Berlínskom múre – EAST SIDE GALLERY, ktorý si v roku 2009, pri príležitosti 20. výročia pádu Berlínskeho múra aj zreštauroval. To je niečo úžasné. Ako si sa k tomu dostal? Ako si vnímal túto tvorbu?
Opäť musím poďakovať sudičkám alebo osudu. Môj brat žil v Berlíne, v jeho východnej časti. Často som tam maľoval a vystavoval. V tom čase, keď to bolo aktuálne, som mal vernisáž, kde boli prítomní aj aktivisti z organizácie Amnesty International vtedajšej NDR. Keď Kani Alavi, výtvarník zo západného Berlína, zachránil múr v dĺžke 1400 metrov v prospech odkazu mieru, aby umelci namaľovali svoj odkaz budúcim generáciám, plochu 10 segmentov - 12 metrov získala práve táto organizácia. Na spomínanej vernisáži mi túto plochu ponúkli. Urobil som tri návrhy a oni si vybrali, čo im mám namaľovať. Ako som to vnímal? Normálne, zdravo, úctyhodne.
V Snine si zriadil Súkromnú základnú umeleckú školu. Je pre teba dôležité odovzdávať skúsenosti ďalej?
Škola v Snine vykonáva svoju činnosť pomaly 20 rokov. Postupne som vytvoril aj elokované pracoviská v 16 obciach okresov Snina a Humenné. Učíme spolu okolo 400 detí a zamestnávam sedem učiteľov. Samozrejme, že je to dôležité. Všetko, čo dávame mladej generácii, je dôležité. Veď keby tie pracoviská neboli v dedinách, tak deti by do Sniny nechodili. Do Uliča je to 35 km, do Uble 30 km, do Stakčína asi 7 km a podobne.
Nedávno si ma pozval do projektu Maľovaný rovník. Povedz našim čitateľom, o čom je tento projekt a čo je jeho cieľom?
Veľmi rád. Ak chcú ľudia podporiť niečo dobré, pozitívne, často sa chytajú za ruky a vytvárajú tak živú reťaz. Obklopujú námestia, spájajú mestá. Snahou môjho projektu je vytvoriť pomyselnú reťaz ľudských rúk v dĺžke 40 075 kilometrov – obvod zemegule v oblasti rovníka. V projekte sa nedržíme za ruky, lebo to ani nie je reálne, ale osobnosti sveta a tí, ktorí vo svojom živote niečo dokázali, maľujú malé obrázky 20 x 20 cm. Jeden obrázok predstavuje jeden kilometer. Chcem sústrediť na Slovensko 40 075 obrázkov od rovnakého počtu ľudí z celého sveta. Táto reťaz pôjde cez každú krajinu na svete. Dnes máme viac ako 2 600 obrázkov zo 67 krajín sveta. Cieľom projektu je upriamiť pozornosť ľudstva na pozitívne myslenie, priateľstvo medzi národmi a toleranciu kultúr národov sveta. Takže pozývam aj vašich čitateľov, aby sa prihlásili. Osobnosti sú nielen tí, ktorí sú videní každý deň na obrazovke. Osobnosti sú lekári, športovci, učitelia, podnikatelia, umelci, herci, speváci a pod. Viac sa dozviete na www.malovanyrovnik.sk alebo na Facebooku na stránke Painted Equator Gallery.
Čo by si chcel odkázať našim čitateľom alebo možno mladým umelcom?
Chcem odkázať všetkým, aby boli k sebe dobrí. Aby milovali svet aj seba. Aby začali pozitívne myslieť a vytvárali tvorivú spoločnosť. Aby nikdy nebojovali proti nikomu a ničomu. Aby boli vždy len za mier a priateľstvo. A čo odkázať mladým umelcom? Nielen umelcom, ale všetkým. Aby sa učili. To je ich povinnosťou, lebo to majú zadarmo. Keďže je to investícia od štátu, tak sa musia učiť a potom, keď budú veľkí a vzdelaní, tak to musia štátu vrátiť. Lebo oni budú štát. Mladým umelcom pripomínam, čo je to talent. Úsilie a výdrž. Len ak vydržíte, dosiahnete svoj cieľ a úspech.
Autorka článku: Dominika Novotná
