Anna Kuzmiaková: Dnes sme oveľa silnejší, máme vo svojich radoch rozumnú mladú generáciu Rusínov, ktorá sa vie postaviť proti našim neprajníkom.

zdroj: www.rusyn.fm

Hlas a texty Anny Kuzmiakovej môžete poznať z viacerých rusínskych médií a periodík. Takmer celý svoj profesionálny život sa venuje práci redaktorky a prekladateľky. Pracovala tiež na mnohých rusínskych či slovenských prekladoch odborných publikácií a beletrie. Dlhé roky pôsobí v Rusínskej obrode na Slovensku, pričom v rokoch 2001 až 2006 bola jej predsedníčkou. A dnes spolupracuje aj s mladou generáciu Rusínov. V rozhovore nám Anna Kuzmiaková prezradila aj to, ako vnímala obdobie, keď bola rusínska národnosť zakázaná.

Kde sú vaše korene? Z akej obce a regiónu pochádzate?

 

Moje korene siahajú do regiónu Zamaguria. Narodila som sa v obci Stráňany (niekedy sa nazývali Foľvark) v okrese Stará Ľubovňa.

 

Narodili ste sa koncom 40. rokov minulého storočia a vyrastali ste práve v čase, keď bola rusínska národnosť zakázaná a Rusíni sa nemohli slobodne hlásiť ku svojej identite. Ako ste túto situáciu vnímali ako malé dieťa a ako ju vnímala vaša rodina? Viedli vás rodičia od malička k tomu, aby ste si uvedomovali svoj rusínsky pôvod?

 

Ako malé dieťa som si myslela, že všetci ľudia na svete rozprávajú po „foľvarsky“, ako moji rodičia aj ľudia v dedine. Rodičia mi od malička hovorili, že sme Rusnaci. Až keď som išla do školy (1955/56), pričom vtedy už bol v školách v rusínskych obciach zavedený povinný ukrajinský jazyk, prišla som do kontaktu so slovenským, ukrajinským, ruským a neskôr i nemeckým jazykom. Tieto jazyky som považovala za cudzie. Slovo národnosť v tom čase nebolo v móde, bol to – ja ho nazývam – príkazový režim, nikto sa nikoho nepýtal, v akom jazyku sa chce učiť. Žiadna slobodná vôľa, ale príkaz zhora. No napriek tomu ma všetky jazyky fascinovali a rada som sa ich učila už od začiatku.

archív A.K.

Po skončení štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove ste istý čas učili na Základnej škole v Jakubanoch. Potom ste prešli do národnostného hnutia v rámci vtedajšieho Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich. Čo Vás viedlo k tomu, že ste zanechali povolanie učiteľky a začali ste sa angažovať v národnostnej oblasti? Čomu konkrétne ste sa vtedy venovali?

 

Z Jakubian do Prešova som odišla po rodinnej tragédii, keď pri mužovej autohavárii zahynuli moje dve dcérky. Neskôr som ostala sama s najmladším 2-ročným dieťaťom a musela som rozmýšľať nad ďalšou existenciou. Známi mi poradili, že na KSUT-e je voľné miesto. Keďže po štúdiu na UPJŠ v Prešove som okrem nemeckého jazyka mala štátnicu aj z ukrajinského jazyka, išla som tam pracovať. Na vydavateľskom oddelení som mala na starosti vydávanie Repertoárnych zborníkov pro folklórne i divadelné kolektívy, neskôr zborníky piesní. Za najcennejšiu v tom čase považujem publikáciu Kraju mij ridnyj, zborník piesní, ktoré zozbieral Jurko Charytun z dnes už zatopených obcí Starinskej doliny a Národné piesne obce Jarabina, ktoré zapísala Anna Derevjaníková. Obidve publikácie vyšli v rusínskych dialektoch konkrétnych obcí. V revolučnom roku 1989 ma preložili do redakcie Nove žyťťa, kde sme s celým kolektívom začali ako prílohu novín vydávať Holos Rusyniv. No vtedajšiemu vedeniu KSUT-u sa to nepáčilo, a tak redaktori dostali výpoveď. Slovenská tlač s nami vtedy pripravila rozhovory, ktoré vyšli pod názvom (ostali iba) Generáli bez vojska.

Ako ste vnímali obdobie, keď sa Rusíni nemohli prihlásiť ku svojej národnosti? Ako to podľa vás poznačilo kultúrny rozvoj a historický vývoj rusínskej menšiny na Slovensku?

Štát a jeho režim v tom čase neuznával rusínsku národnosť s tým, že naše dialekty považoval len za súčasť ukrajinského jazyka. Bola to schizofrénia, ktorá sa tĺkla do hláv našich ľudí, ale až kým nenastal revolučný rok 1989, nič sa s tým nedalo urobiť. Dlhé roky ukrajinizácie, ktorú naši ľudia neprijali, poznačili hlavne rusínske školstvo.

 

Nežná revolúcia v roku 1989 priniesla pozitívne zmeny aj pre Rusínov. Od roku 1991 sa Rusíni mohli slobodne hlásiť ku svojej národnosti, ktorá bola uznaná ako samostatná národnosť. Začali vznikať rusínske organizácie, tlač a pripravovala sa kodifikácia rusínskeho jazyka. Ako si vy spomínate na toto obdobie? Aké nálady vtedy panovali nielen medzi rusínskymi aktivistami, ale aj medzi ľuďmi v regiónoch, v dedinách?

 Nastala veľká eufória a ľudia boli veľmi zapálení pre prácu so slobodným materinským slovom. Vznikla redakcia, začali sme vydávať noviny, časopisy i ďalšie publikácie. Celá redakcia pomáhala aj pri príprave Ortografického slovníka i ďalších publikácií, ktoré boli potrebné na kodifikáciu rusínskeho jazyka.

Kde ste pôsobili v čase od roku 1991? V akých národnostných aktivitách ste sa angažovali? Čo v tom smere považujete za svoj najväčší úspech?

 Od roku 1991 som pracovala v redakcii rusínskych periodík Narodnŷ novynkŷ, časopis Rusyn, ale i na iných neperiodických vydaniach Rusínskej obrody. Za najväčší úspech, a to nielen môj, ale celého redakčného kolektívu (A. Zozuľak, A. Plišková, M. Maľcovská, K. Koporová) považujem fakt, že hoci sme od roku 1996 boli viackrát bez financií a evidovaní na úrade práce, vydržali sme a nedovolili sme, aby rusínske periodiká zanikli. A to i vďaka mnohým rusínskym sponzorom, ktorí nám pomohli prežiť tie najkritickejšie roky.

 

Mnoho rokov pôsobíte ako novinárka a redaktorka. V ktorých médiách ste počas svojho života pracovali a akým témam sa venujete?

 

Pracovala som v spomínaných rusínskych periodikách, ku ktorým neskôr pribudli noviny Info Rusyn. S nimi sa zlúčili Narodnŷ novynkŷ a dnes už vychádzajú pod názvom Narodnŷ novynkŷ Іnfo Rusyn. Spolupracovala som aj s naším národnostným vysielaním Rádia Patria, kde som ešte v Prešove pripravovala relácie pre deti, neskôr aj relácie pre jubilantov.

 

Čo považujete za svoj najväčší novinársky úspech, na ktorý ste hrdá?

 Za svoj najväčší novinársky úspech považujem tvorbu historickej publikácie, ktorú v roku 2010 s názvom Naša dvadc’aťrična puť vydala Rusínska obroda na Slovensku. V nej je zmapované celé pôsobenie rusínskeho porevolučného ruchu na Slovensku, pričom na publikácii som pracovala viac ako tri roky. Pyšná som aj na svoje projekty v oblasti rusínskej kultúry, ktoré sú dodnes úspešné, ako napríklad súťaž v prednese poézie a prózy Duchnovičov Prešov, festival rusínskeho humoru Na figliarsku nôtu alebo Dni rusínskych tradícií a iné.

 

zdroj: startlab.sk
V súčasnosti sa venujete i prekladom do rusínskeho jazyka. Prekladáte správy pre Redakciu národnostného vysielania Rádia Patria, a tiež pre internetové rádio rusyn FM. Okrem toho máte za sebou už aj preklady knižných publikácií. Ako dlho sa prekladom venujete a na akých zaujímavých prekladoch ste doposiaľ pracovali?

 Už vyššie spomínanú dokumentárnu publikáciu som preložila i do slovenského jazyka, to znamená, že vyšla dvojjazyčne, čo je dobré, pretože dnes slúži mnohým ľuďom, ktorých zaujíma novodobá história Rusínov. Často z nej čerpajú aj študenti, ktorí píšu diplomové práce s rusínskou tematikou. Okrem toho som z ukrajinského do rusínskeho jazyka preložila knihu Drotári od rodáka z obce Jarabina, Ivana Kinďu. Pre Vihorlatské múzeum som pripravila rusínsky preklad dvoch monografií – Orest Dubay a Vojtech Borecký – to sú naši slávni maliari. Takisto som preložila publikáciu História Rusínov na Spiši pre Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi a pre občianske združenie molodŷ.Rusynŷ som pripravila rusínsky preklad rozprávok Hansa Christiana Andersena. S prekladaním som v kontakte od mojich redaktorských začiatkov.

zdroj: startlab.sk

Ako vnímate súčasné rusínske hnutie na Slovensku? Kde sa podľa vás Rusíni za posledných 30 rokov posunuli? Majú podľa vás nádej, že ako národ prežijú? Čo je podľa vás tým kľúčom, ktorý Rusínom zabezpečí ďalší rozvoj?

 Rusínsky ruch je dnes životaschopný. Keď si spomeniem na rok 1990, ako nebolo nič rusínskeho – národnosti, tlače, vysielania v rádiu, televízii, múzeum, a pod., tak je to veľký krok vpred. No treba povedať, že toto naše rusínske obrodenie nebolo ľahké. Dnes sme oveľa silnejší, máme vo svojich radoch rozumnú mladú generáciu Rusínov, ktorá sa vie postaviť proti našim neprajníkom. A kľúčom je to, že títo ľudia vedia aj múdro argumentovať. I to môže byť nádej, že Rusíni ako národ prežijú aj v budúcnosti.

Autorka článku: Natália Hrebíková

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.
© Rusynfolk 2021
crossmenu-circle