Anna Plišková pochádza z okresu Snina a svoje študentské časy strávila v Prešove, kde vyštudovala učiteľstvo ukrajinského jazyka a slovenského jazyka a literatúry. Pred rokom 1989, ale aj po Nežnej revolúcii pracovala v národnostných médiách. Aktívne sa angažovala aj v procese prípravy kodifikácie rusínskeho jazyka. Od roku 2008 je riaditeľkou samostatného Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity a od roku 2018 aj riaditeľkou Centra jazykov a kultúr národnostných menšín, pod ktorý ústav patrí. V súčasnosti je aj členkou Poradného orgánu pre menšiny prezidentky SR, Zuzany Čaputovej, v ktorom zastupuje rusínsku národnostnú menšinu. Anna Plišková nám v rozhovore prezradila aj to, čo môžu študenti karpatorusinistiky na Prešovskej univerzite študovať a kde a ako sa absolventi môžu uplatniť.
Odkiaľ pochádzate? Kam siahajú vaše korene?
Pochádzam z obce Pichne v okrese Snina. Na základe rozprávania mojich predkov som si zapamätala, že náš prapredok z otcovej strany prišiel do obce Pichne odniekiaľ z lemkovskej oblasti, z okolia Ľvova. Detailne som sa ale rodokmeňom našej rodiny nezaoberala, iba po babku a deda z maminej i otcovej strany. Moja mama pochádza z Ruského Potoka a jej mamu v tejto obci prezývali „ľachuľa‟, čo znamená, že korene z maminej strany siahajú do lemkovskej oblasti Poľska.
Vyštudovali ste učiteľstvo ukrajinského jazyka a literatúry a slovenského jazyka a literatúry na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, presnejšie na Filozofickej fakulte so sídlom v Prešove, čo je v podstate dnešná Prešovská univerzita. Ako vtedy vo vysokoškolskom prostredí vnímali rusínsku národnostnú menšinu?
Rusínska národnostná menšina vtedy oficiálne neexistovala, takže nejaké diskusie na tému národnej identity miestneho neslovenského východoslovanského obyvateľstva sa počas môjho štúdia ani neviedli. To znamená, že tu existovala oficiálna ideologická línia a politika štátu, ktorý uznával iba ukrajinskú národnú identitu. A naši učitelia, ktorí boli prevažne členmi alebo vyššími funkcionármi Komunistickej strany Československa, si z logických príčin nemohli dovoliť vybočiť z oficiálnej línie. Takže aj v škole nás, študentov z rusínskych obcí, definovali ako Ukrajincov, hoci sme sa ako Ukrajinci necítili, pretože k takej národnej identite nás nikto odmala neviedol, ani nám nikto ukrajinskú národnú identitu systematicky nevštepoval. Vlastne téma národnej identity u samotných Rusínov doma nikdy nebola témou dňa. Na vidieku ľudia žili a zápasili s inými problémami každodenného dedinského života.
Najskôr ste takmer štyri roky pôsobili v Kultúrnom zväze ukrajinských pracujúcich ako redaktorka časopisu Nove žyťťa, potom ste sa stali zástupkyňou šéfredaktora a redaktorkou časopisu Rusyn a týždenníka Narodnŷ novynkŷ. Dáte mi za pravdu, že to súviselo s revolúciou a vznikom Rusínskej obrody na Slovensku? Ako si spomínate na toto obdobie?
Je to tak, ako hovoríte. Na toto obdobie si spomínam ako na počiatočný bod, od ktorého som sa témou svojej národnej identity začala seriózne zaoberať a začala som si o tom viac študovať aj vďaka tomu, že postupne sme sa aj u nás mohli dostať k literatúre, ktorá proces „transformácie‟ Rusínov na Ukrajincov detailne popisovala. Ale v prvom rade to bola moja 10-ročná novinárska práca a kontakt s Rusínmi v obciach severovýchodného Slovenska, ktorá mi pomohla sa v otázke národnej identity miestneho neslovenského východoslovanského obyvateľstva pomerne rýchlo zorientovať a stotožniť sa so svojou rusínskou identitou.
Ako toto rusínske národné obrodenie vnímala spoločnosť, možno aj samotní Rusíni?
Dnes už vieme, že obdobie konca 90. rokov 20. storočia nebolo prvým obdobím, keď rusínska jazyková otázka zarezonovala u miestneho obyvateľstva a jeho elít – s cieľom raz a navždy túto otázku vyriešiť. Národná identita Rusínov bola témou, ktorá medzi miestnym východoslovanským obyvateľstvom na území historickej Podkarpatskej Rusi, resp. na etnografickom území Karpatskej Rusi obývanom karpatskými Rusínmi, rezonovala dlho a na povrch vychádzala vždy v revolučných či zlomových historických obdobiach. Naši predkovia sa najdlhšie vo svojej histórii identifikovali ako „rus´kí ľudia“, vychádzajúc pri tom zo svojej náboženskej príslušnosti k východnej cirkvi, resp. v ich chápaní k „rus´kej viere“, z ktorej odvodili aj svoju národnú identitu. Po tom, ako sa v polovici 12. storočia územie nazývané ako „Rus´‟, odvodené od názvu stredovekej Kyjevskej Rusi, rozpadlo na niekoľko kniežatstiev, začali sa vytvárať národné skupiny, ktoré sa identifikovali pod nejednotnými názvami. Vedľa seba žili Veľkorusi, Malorusi a Karpatorusi, ktorých národno-identifikačný proces nebol jednotný a závisel nielen od vnútorných, ale hlavne od vonkajších politických vplyvov. A tak na území etnografickej Karpatskej Rusi vedľa seba žilo identické obyvateľstvo, ktoré sa ale pod politickým a ideologickým vplyvom identifikovalo s nerovnakou národnou identitou. Na danom území prebiehali transformačné a diferenciačné procesy vo sfére kultúry, jazyka, vierovyznania, národnej identity a pod. Nedoriešené problémy jazyka i národnej identity obyvateľstva prešovskej oblasti, ako sa v odbornej literatúre nazýva územie Slovenska obývané Rusínmi, si toto obyvateľstvo prenieslo až do 20. storočia. Až po roku 1989 demokratické politické systémy v krajinách strednej a východnej Európy dovolili miestnemu východoslovanskému obyvateľstvu identifikovať sa s národom – ako ho nazval duchovný otec i národný buditeľ Alexander Duchnovič – Rusínmi. Identifikácia s rusínskou národnou identitou po Nežnej revolúcii nebola pre miestne obyvateľstvo jedinou a jednoznačnou možnosťou, pretože v dôsledku dlhodobej politiky na územiach, kde žili Rusíni, sa Rusíni identifikovali s niekoľkými národnosťami: (veľko)rus´kou – ruskou, malorus´kou – ukrajinskou i karpatorus´kou – rusínskou. Každá z týchto jazykových a národných skupín mala svojich reprezentantov, svojich literárnych otcov, neskôr aj svoje školy, spisovný jazyk, udržiavala svoje tradície a na základe toho sa odlišovala jedna od druhej. Takže keď prišiel rok 1989 a bol nastolený proces doriešenia jazykovej i národnostnej otázky miestneho obyvateľstva, ukázalo sa, že v prešovskej oblasti dožívala najstaršia generácia stotožnená s veľkoruskounárodnou a jazykovou orientáciou, ktorú v nej zaštepil a upevnil najmä jazyk škôl, v ktorých študovali. Od povojnového obdobia tu dominovala ukrajinská národná a jazyková línia so svojimi školami, spisovateľmi, kultúrnymi inštitúciami, ale hlavne so štedrou podporou štátu, ako aj tretia – znovu sa do života prebúdzajúca rusínska národnosť, ktorá sa dlhodobo neúspešne dožadovala svojich ľudských i národnostných práv. Až vďaka demokratickej politike porevolučného Česko-Slovenska a následne samostatnej Slovenskej republiky sa postupne sformovala rusínska národná a jazyková línia, ktorá sa s podporou štátu stala legitímnou a oficiálnou líniou časti miestneho obyvateľstva. So štátnou podporou získala právo i možnosti na svoj rozvoj, kodifikáciu materinského jazyka i jeho implementáciu do rozličných sfér života (literárna, masmediálna, školská, náboženská, divadelná, úradná), podporu rozvoja národnostnej kultúry, národnostného školstva a pod. Dnes na Slovensku paralelne vedľa seba existujú len dve národnostné a jazykové línie – dožívajúca a slabnúca ukrajinská a naberajúca na sile rusínska, a to aj vďaka angažovanosti mladej generácie a realizácie jej projektov zameraných na upevnenie národného povedomia Rusínov na Slovensku.
Stáli ste pri kodifikácii spisovného rusínskeho jazyka v roku 1995, avšak bol to veľmi náročný proces. Skúste ho našim čitateľom priblížiť.
Hoci sa to môže zdať ako paradox, kodifikácia rusínskeho jazyka sa začala v roku 1990 v redakcii ukrajinského týždenníka Nove žyťťa, kde približne do mája 1991 pracovala prevažná časť redaktorov, ktorí sa stali aktívnymi v procese kodifikácie rusínskeho jazyka a stali sa zakladajúcimi redaktormi nových rusínskych periodík: týždenníka Narodnŷ novynkŷ a štvrťročne vydávaného kultúrno-kresťanského časopisu Rusyn. V roku 1990 bola na žiadosť čitateľov ukrajinského týždenníka Nove žyťťa – podobne ako v 70. rokoch 20. storočia – vytvorená dvojstránka v dialekte pod názvom Holos Rusyniv. Bola to reálna platforma, na ktorej mohlo na základe publikovaných článkov v nárečiach prebiehať normovanie ortografie budúceho spisovného jazyka. Musím však povedať, že Holos Rusyniv nebol prvou platformou, na ktorej prebiehalo formovanie prvej pravopisnej normy súčasného rusínskeho spisovného jazyka. Tá sa formovala najskôr v cirkevnej oblasti – v prekladoch cirkevných textov z cirkevnoslovanského jazyka do rusínskeho dialektu z okolia Medzilaboriec. V Medzilaborciach sa okolo gréckokatolíckeho kňaza Františka Krajňáka sformoval tzv. Kruh rusínskych gréckokatolíckych kňazov, ktorí vystúpili proti základnej línii hierarchie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Tá preferovala preklady cirkevnoslovanských textov do slovenského jazyka. Rusínski kňazi sa s podporou gréckokatolíckych veriacich-laikov postavili proti tejto tendencii, a to prekladmi cirkevných textov do laboreckého dialektu a ich zavedením do pastoračnej praxe. To poskytlo základ, na ktorom bolo možné začať vytvárať a vylepšovať prvé pravopisné normy budúceho spisovného jazyka. Dvojstránka v nárečí Holos Rusyniv bola tou platformou, na ktorej sa prakticky formovala pravopisná norma pre používanie jazyka v civilnej sfére, vyberal sa nárečový základ pre kodifikáciu nového spisovného jazyka a riešili sa aj problémy pravopisu. Okruh ľudí, ktorí boli zapojení do tejto práce, sa postupne rozširoval podľa toho, v akých sférach sa predpokladalo spisovný jazyk používať. Úspechom bolo nielen sformovanie širšej jazykovej komisie, ale hlavne vznik a dvojročné štátom podporované fungovanie prvej odbornej inštitúcie (1993 – 1994), ktorá celý proces zastrešovala a koordinovala – Inštitútu rusínskeho jazyka a kultúry pri Rusínskej obrode v Prešove. Keďže po zmene vlády už inštitút štátnu dotáciu na rok 1995 nedostal, fungoval iba dva roky. Avšak pod vedením prvého riaditeľa doc. PhDr. Juraja Paňka, CSc. a druhého, zároveň posledného riaditeľa doc. PhDr. Vasiľa Jabura, CSc. pripravil základnú dokumentáciu, ktorá poslúžila pre slávnostné vyhlásenie kodifikácie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku, a to 27. januára 1995 v Bratislave. Po tomto akte, ktorý bol od samého počiatku rozporuplne prijímaný medzi ľuďmi najmä nerusínskej orientácie, nasledovala omnoho dôležitejšia etapa – zavedenie rusínskeho jazyka do praktických funkčných sfér, z ktorých najdôležitejšia bola práve školská sféra.
Prvé pracovisko zamerané na národnostné menšiny – rusínsku a rómsku – Ústav národnostných štúdií a cudzích jazykov – vzniklo na Prešovskej univerzite v roku 1998. Prešovská univerzita v Prešove v roku 2008 však umožnila vznik samostatného ústavu zameraného na rusínsky jazyk a kultúru – Ústav rusínskeho jazyka kultúry. Stali ste sa jeho prvou riaditeľkou, ktorou ste dodnes. Pracovisko počas svojej existencie prešlo niekoľkými organizačnými zmenami. Momentálne Ústav rusínskeho jazyka a kultúry spadá pod Centrum jazykov a kultúr národnostných menšín PU. Je to jedinečné pracovisko v celosvetovom meradle, ktoré 1. septembra 2023 oslávi 25 rokov činnosti vo sfére karpatorusinistiky, a samostatný ústav v tomto roku si pripomína 15 rokov svojej existencie. Ako Vy vnímate jeho existenciu? Prečo je dôležitý a aké má za sebou výsledky? Na čom všetkom treba ešte pracovať do budúcnosti?
Ústav rusínskeho jazyka a kultúry PU ako jediná vedecko-pedagogická inštitúcia na Slovensku zameraná na karpatorusinistiku je súčasne považovaná za najvyššiu odbornú inštitúciu pre normotvorbu rusínskeho spisovného jazyka. Z tohto pohľadu je v jeho kompetencii aj výskum v danej oblasti a rozvoj normotvorby, čomu v zhode so štatútom URJK PU pomáha práca jazykovej komisie ako poradného orgánu URJK PU.
Vytvorenie samostatného ÚRJK (2008) a akreditácia nových študijných programov z rusínskeho jazyka a literatúry pre bakalársky, magisterský a neskôr aj doktorandský stupeň vysokoškolského štúdia si vyžiadalo ústav personálne dobudovať. Pre ÚRJK PU znamenal tento krok dynamický rozvoj jeho vedeckej a odbornej činnosti, dôkazom čoho sú vydané publikácie, hlavne monografie o jazyku a vysokoškolské učebnice pre samostatné disciplíny z rusínskeho jazyka a literatúry (https://www.unipo.sk/cjknm/hlavne-sekcie/urjk/vedecko-vyskumna-cinnost/), no tiež aj iniciatívy v predkladaní odborných projektov a súčasne úspechy v získavaní grantov z domácich odborných a kultúrno-vzdelávacích agentúr (VEGA, KEGA), zo štrukturálnych fondov Európskej únie a z grantových schém Úradu vlády SR či neskôr z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.
Jednou z dôležitých priorít od začiatku rozvoja karpatorusinistiky na PU je budovanie špecializovanej Knižnice karpatorusinistiky, jedinej svojho druhu v karpatskom regióne, ktorá sústreďuje unikátnu literatúru nielen pre domácich, ale aj pre zahraničných študentov a učiteľov. V roku 1999 si Medzinárodná rada pre štúdium a výmenu (IREX) vo Washingtone vybrala Prešovskú univerzitu za vzdelávacie centrum pre akademických pracovníkov-rusinistov, a následne každoročnými hosťami nášho ústavu boli a sú zahraniční odborníci i študenti z rozličných európskych a amerických univerzít. Propagácii nášho ústavu a karpatorusinistiky nepochybne pomáha aj organizovanie Medzinárodnej letnej školy rusínskeho jazyka a kultúry Studium Carpatho-Ruthenorum (https://www.unipo.sk/cjknm/hlavne-sekcie/urjk/ls/), pričom v roku 2023 pripravujeme už jej 11. ročník. Dôležité pre popularizáciu našej činnosti sú aj iné prezentačné a propagačné aktivity organizované univerzitou alebo samotným ústavom. Tento trend rozvoja je potrebné udržať aj do budúcna, ale hlavne získavať mladú generáciu Rusínov na štúdium svojho materinského jazyka, a to od materskej cez základnú a strednú školu, aby na náš ústav prichádzali študovať študenti so solídnymi poznatkami z rusínskeho jazyka, literatúry, kultúry či dejín Rusínov.
Žiakov stredných škôl, ktorí zvažujú štúdium na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry PU, by možno zaujímalo ich budúce uplatnenie. V akých pracovných sférach sa môžu absolventi uplatniť?
Akreditované študijné programy nášho ústavu pre bakalársky a magisterský stupeň sú učiteľské, takže naši študenti sa v prvom rade pripravujú na učiteľskú profesiu v študijnom programe Učiteľstvo rusínskeho jazyka a literatúry a ďalšieho predmetu, ktorý študujú v kombinácii s učiteľskými programami akreditovanými na konkrétnych fakultách PU (https://www.unipo.sk/cjknm/hlavne-sekcie/urjk/vzdelavacia-cinnost/). Uvedomujeme si, že sme jedinou inštitúciou na Slovensku, ktorá pripravuje absolventov rusinistiky, preto sme do našich študijných programov zakomponovali disciplíny, ktoré študentom ponúkajú základy napr. z redaktorskej práce, prekladateľskej práce, herectva, materiálnej a duchovnej kultúry Rusínov a pod. Absolventi magisterského programu môžu svoje kompetencie v rusínskom jazyku rozvíjať i v ďalších formách štúdia – doktorandskej (Slavistika – rusínsky jazyk a literatúra), rozširujúcej forme štúdia a v rigoróznom konaní. Sú to významné nové možnosti vysokoškolského štúdia rusínskeho jazyka a literatúry, ktoré Rusíni na Slovensku nikdy nemali, preto sa vyžaduje systematická propagačná práca medzi mladými Rusínmi, ale aj učiteľmi príbuzných slovanských jazykov, aby tieto možnosti zaregistrovali a využili na rozšírenie svojich vedomostí o Rusínoch, ich jazyku, kultúre, dejinách, a svojou odbornou činnosťou a kompetenciami aby prispeli k rozvoju národnej identity Rusínov.
Čo by ste odkázali našim čitateľom alebo Rusínom vo všeobecnosti?
Rusíni na Slovensku majú v súčasnosti k dispozícii možnosti štúdia na akreditovaných vysokoškolských študijných programoch na báze rusínskeho jazyka a literatúry, ako aj ďalšie formy vzdelávania zamerané na formovanie budúcich odborníkov na rusinistiku. To znamená, že náš ústav doteraz pripravil a v súčasnosti ponúka všetky možnosti a formy vysokoškolského štúdia a iného vzdelávania, len je potrebné, aby Rusíni mali záujem študovať svoj materinský jazyk, literatúru, históriu, materiálnu a duchovnú kultúru svojho národa. A k tomu je potrebné, aby na Slovensku bola dôsledne vybudovaná vertikála rusínskeho národnostného školstva, to znamená od materských škôl cez základné a stredné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka alebo s vyučovacím jazykom rusínskym až po vysokoškolské vzdelávanie. Je to veľmi dlhý a náročný proces, ktorý si vyžaduje prvotnú motiváciu už v rodine, potom na nižších a vyšších stupňoch základného a stredoškolského vzdelávania. Iba vtedy môžeme očakávať, že k nám na ústav budú prichádzať motivovaní študenti a odchádzať motivovaní absolventi, ktorí budú mať záujem pracovať v rusínskom národnostnom školstve, kultúre a vedecko-pedagogickej sfére zameranej na karpatorusinistiku. Našťastie, takých študentov i absolventov už dnes na Slovensku máme. Učili sa rusínsky jazyk na základnej škole, u nás vyštudovali bakalársky, magisterský a doktorandský program a v súčasnosti sú už našimi kolegami na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity. Oni sú našou budúcnosťou a keď príde čas, verím, že budú pokračovať niesť štafetu karpatorusinistky ďalej. Avšak tú primárnu motiváciu, opakujem, musia deti dostávať už v rodine. Tento proces do istej miery prebieha, veď s každým sčítaním obyvateľstva po roku 1989 Rusínov na Slovensku pribúda. Lenže tento fakt sa v skutočnosti neodzrkadľuje v školskej oblasti. No a toto je základom pre budúcnosť každého národa – vychovávať generáciu aktívnych a motivovaných mladých ľudí, ktorí budú pokračovať v práci svojich predchodcov a pozdvihnú ju na vyššiu úroveň, a ktorí vnesú do národnostného života Rusínov nové svetlo a novú perspektívu.
Autorka článku: Dominika Novotná
