Umelecká fotografka Daniela Kapráľová je človekom, ktorého sa oplatí spoznať. Jej prirodzené veselé osobnostné vyžarovanie či vyjadrovanie nie len slovom, ale aj umeleckým dielom, vás zavedie do iného sveta. Mohli ste ju stretnúť vo viacerých múzeách či galériách. Venovala sa kunsthistórii, kurátorstvu, muzeológii a muzeoedukológii. Ako rusínska umelkyňa plodne tvorí dodnes.
Danka, prosím, priblíž našim čitateľom, odkiaľ pochádzaš. Kde siahajú tvoje korene?
Som Stakčínčanka ako môj otec Šimon. Mama, Zuzana, pochádza z vedľajšej dediny Stakčínska Roztoka. Mám v sebe rusínsky genofond Kapráľovcov a Paraskovcov. Kapráľovský rod je v Stakčíne jeden z najstarších. Bolo by to na dlhšie rozprávanie. Radšej vám poviem o ňom riekanku: „Tancovaly Kapraly, jak velyky, tak mali. A staroho Kapraľa, vysadyly na koňa. A staru Kapraľku vybyly z vatraľku.“ Možnože sa v Poloninách usadil a oženil francúzsky zbeh z Napoleonovho vojska, ktorý mal hodnosť kaprála, teda desiatnika (smiech).
(Vatraľka je druh motyky na miešanie hliny pri výrobe vaľkov - hlinených kvádrov, z ktorých sa stavali domy.)
Si umelkyňa. Čo si študovala, čomu si sa venovala a čomu sa momentálne venuješ?
Študovala som fotografiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach a výtvarnú výchovu a ruský jazyk na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý plodný život som sa venovala kunsthistórii, kurátorstvu, muzeológii a muzeoedukológii. Moja profesijná cesta ma zaviedla do viacerých múzeí a kaštieľov. Do Svidníka, Humenného, Medzilaboriec, Sniny a Prešova, kde som sa nažila mapovať kultúrne dedičstvo našich predkov a prenikať do hlbín vizuálneho umenia. Umenie je pre mňa zdrojom krásy, pravdy a prameňom k človečine. Preto si myslím, že moja práca nebola zbytočná. Bez kultúry a umenia by sme boli len dravou matériou a bezduchými robotmi.
Bola si tiež kurátorkou SNM-MRK v Prešove, kde sme mohli vidieť aj výstavu venovanú tvojej nebohej mamke Zuzanke, vychýrenej ´pisankarke´ zo Stakčína. Povedz nám o svojich rodičoch viac. Bola pre teba tvoja mama inspiráciou?
Otec bol múdry človek, taký dedinský filozof. Veľa čítal, rozmýšľal a vedel pútavo rozprávať príhody zo svojho života. Veľa majstroval a pomáhal ľuďom. Mama nádherne spievala, bola v okolí známou maliarkou kraslíc, skvelou výšivkárkou a zberateľkou rusínskych prísloví a porekadiel. Takže bolo sa čím inšpirovať.
Fotografický projekt Zuzanka? Vynára sa mi reflexia jednej letnej noci, keď som zhasínala v maminej izbe svetlo a na jej každodennú riekanku: „Pomož, Bože, rano vstaty“, som naučene odpovedala: "a veselo pracovaty." Potom som zavesila jej kľúč na vnútornú stranu dverí, zvonku zamkla jej malý dom, nadýchla sa letnej noci a pocítila v hrudi akési silné ľudské teplo, v ktorom som intuitívne počula povzdych: "Staroba je škaredá, dieťa moje.“ (Staroba bryť, d´ityno moja.) To bol ten prvý moment, moment nutkavej potreby fotiť takúto pominuteľnosť chvíle, ktorá je protiváhou dnešnému kultu tela a mladosti, ktorý sa okolo mňa udomácňoval.
Mojou snahou bolo podať obrazovú správu o ľudskosti, pravdivosti citov a stareckej kráse ženy, ktorá ani po rokoch nestratila nič zo svojho ja. Môj ponor do maminho vnútra chcel poodhaliť to vzácne, duchovno čisté, naturálno-prirodzené, ľudsky dôstojné a hlboko pokorné. Taktiež zachytiť autentickú ľudovú tvorbu rusínskej menšiny, dotknúť sa problémov staroby, generačných vzťahov a vnútornej slobody ženy. Fotografický dokument Zuzanka sa po prvýkrát prezentoval v roku 2008. Od vtedy žije svojím vlastným životom a vzhliadli ho návštevníci v dvadsiatich troch reprízach doma i v zahraničí. Aj teraz je jeho časť vystavená v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici v rámci projektu Seniorlinka, ktorý je pod kuratelou Petry Hanákovej zo Slovenskej národnej galérie.
Nedávno si vydala aj básnickú zbierku Srna v neraji. Máš ešte nejaké plány alebo sny do budúcnosti?
Bez plánov by bol život smutný. Mám rozpracovanú fotografickú tému hľadania neba, ktorá sa tiež začala pred mnohými rokmi, keď sa mi neplánovane podarilo prebývať v ženskom kláštore na Grabarke (Poľsko), kde som chcela zachytiť život mníšok. Zistila som, že tam nie som kvôli mníškam, ale kvôli sebe. Nič som nenafotila, ale zažila som poznanie, že nad prírodou, ktorá bola vždy pokračovaním môjho tela, je niečo vyššie, pre mňa tajomné, ale omnoho pravdivejšie a nepominuteľné. Neskôr som navštívila Rilský kláštor v Bulharsku, nádherné ortodoxné kláštory z 15. storočia v Rumunsku – Humor, Putna, Moldavita, Sučevita, Voronet a ďalšie. V Poľsku som dlhšie žila na Hore Grabarke, viackrát som bola v Supraśli a Jablečnej. Tiež v Srbsku – navštívila som desiatky kláštorov na Fruškej gore, kláštory Studenica, Končul, Žiča, Ćelije, Kovilj, Kać, Manasija a mnohé ďalšie, ako aj pár kláštorov na Ukrajine. Sú to oázy, v ktorých ešte silno rezonuje Boží duch a vyžaruje sila Vševyšného. Snažím sa zachytiť cez objektív fotoaparátu fluidum religiozity. Nejde mi iba o intelektuálne a estetické okúzlenie pravoslávia. Skôr hľadám pôst tejto krásnej viery. Rozprávam svoj subjektívny vizuálny príbeh o túžbe po raji. Ak Boh dá, vynesiem ho na svetlo sveta. Čas u mňa nehrá rolu. Ani pri fotografickom cykle Zuzanka či básnickej zbierke Srna v neraji, som sa neponáhľala. Všetko musí dozrieť a mať svoj čas.
Ako je na tom podľa teba rusínske umenie? Máme nejakých inšpiratívnych umelcov v oblasti výtvarného umenia?
Hm. Rusínske vizuálne umenie má pred sebou ešte dlhú a tak trochu i tŕnistú cestu. Nemali by sme zaspať na vavrínoch Podkarpatskej maliarskej realistickej školy. Áno, bolo to obdobie národno-emancipačného procesu, ktorý sa vykryštalizoval práve vo výtvarnom umení, nie v písomníctve, čo bolo európskym fenoménom. Podkarpatskí maliari, ako V. Erdélyi, J. Bokšay, V. Borecký, E. Kontratovič, F. Manajlo, A. Kocka, a ďalší, mali vtedy za sebou kvalitnú profesionálnu prípravu doma i v zahraničí a Užhorod, ako zemské hlavné mesto Podkarpatska, sa rýchlo stál prirodzeným centrom kultúrneho a spoločenského života. Teraz, keď máme profesionálnu inštitúciu – Rusínske múzeum v Prešove, jeho pracovníci by si mali vytýčiť koncepciu odborného výskumu rusínskeho vizuálneho umenia. Ísť po umeleckej kvalite, ktorá sa nezvykne nenatískať. Treba ju komplexne mapovať, a to v predchádzajúcom storočí i v súčasnosti. Máme tu kvalitnú súčasnú strednú a mladú generáciu talentovaných umelcov. Spomeniem napr. S. Stankociho, J. Vasilku, B. Sirku, R. Čerevku, L. Nimcovu, V. Ganaja, M. Žolobaniča, ktorých tvorbu by sme mali prezentovať a podporovať, aj v kontexte slovenského a cezhraničného vizuálneho umenia. Sledovať mladú generáciu, ktorá študuje na vysokých školách doma i v zahraničí, aby cítili, že majú inštitucionálnu podporu v našich kultúrnych zariadeniach. Ale hlavne, potrebujeme kvalitných kunsthistorikov, umenovedcov, kurátorov, muzeoedukológov a výstavníkov.
Čo by si chcela odkázať našim čitateľom?
Žijeme v dobe veľkých klimatických, ekonomických, morálnych, vojnových prešľapov. Preto prajem mierové nebo nad hlavami, viac pravdy a človečiny v nás. Hľadajme pramene, kto sme a čo je našou úlohou v tomto živote na zemi. Nedajme sa zastrašiť a znechutiť. Chráňme si čisté svedomie a vnútornú slobodu. Snažme sa, aby sme tento svet zanechali krajším a spravodlivejším, ako sme ho našli. Bez kvalitného vzdelania, tvorivej spoločnosti, spravodlivosti, duchovnej obrody a Božej pomoci to nepôjde. Načo nám je chvíľková moc nad celým svetom, keď nás potom vo večnosti čaká zatratenie.
Autorka článku: Dominika Novotná
