Dominika Novotná: Ľudia zo zahraničia vedia o nás viac ako my sami o sebe. Berú nás ako unikát a my sa stále podceňujeme.

foto: Peter Fiľakovský

S menom Dominika Novotná sa vám spojí možno práve rusínska pieseň. Spev je to, čomu sa odmalička venuje, no v súčasnosti stojí aj za inými zaujímavými aktivitami v rusínskom hnutí. Organizuje podujatia vo svojom rodnom regióne, vedie folklórnu skupinu Polonyna, pripravila nový dokumentárny film o ľuďoch z Polonín a momentálne je internou doktorandkou v Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity. Navyše stojí aj za projektom e-shopu rusynfolk sklep a webového portálu rusynfolk, ktorého riadky práve čítate.

 

Dominika, momentálne žiješ so svojou rodinou v dedinke pri Prešove. Kde ale siahajú tvoje korene? 

Presne tak, usadili sme sa v krásnych kopcoch pod Soľnohradom. Často sa stretávam s tým, že si ľudia myslia, že pochádzam z Uliča alebo Košíc. Ani jedna možnosť však nie je celkom správna. Som Sninčanka. Od narodenia až po ukončenie štátneho sninského gymnázia som žila v Snine. Avšak takmer každý víkend a prázdniny som trávila v rodnej dedine mojej mamy, u starých rodičov v Uličskom Krivom. Ako dieťa som tam založila folklórnu skupinu Polonyna, ktorá momentálne pôsobí v Uliči. V Poloninách som nechala svoje srdce, preto tam vykonávam rôzne aktivity a plánujem v tom pokračovať. Možno preto, že s hrdosťou prezentujem tento kraj, si ľudia myslia, že odtiaľ pochádzam. Ja to vlastne aj tak nejak cítim, aj keď okolnosti sú aké sú. Poloniny považujem za svoju domovinu. Po skončení gymnázia som žila a v oblasti folklóru pôsobila v Košiciach, hoci som študovala v Prešove. Prežila som tam krásnych 9 rokov, narodili sa nám tam obe deti a v roku 2020 sme sa presťahovali ku Prešovu.

 

foto: Marko Gerboc

Ľudia ťa poznajú predovšetkým ako speváčku rusínskych piesní. Aký je tvoj vzťah k tradičnej kultúre a folklóru Rusínov? Kedy si sa začala venovať spevu a tancu a akú dôležitosť zohráva spev vo tvojom živote? 

 

Odkedy si pamätám, boli ľudové piesne prirodzenou súčasťou môjho každodenného života. Pamätám si, ako mi mama aj babka spievali uspávanky, učili ma riekanky, vyčítanky. Moja prvá ľudová pieseň, ktorú som vedela zaspievať, bola Poľana, poľana, na poľaňi jama. Spomínam si, ako ma mama v Snine posadila do autobusu k vodičovi, pri ktorom som celou cestou spievala, až kým som v Uličskom Krivom vo dverách autobusu nezazrela deda, ktorý ma už čakal na zastávke. Pamätám si aj na láskavé stretnutia babkiných priateliek u nás na dvore pod jabloňou, kde vždy trénovali na miestny festival. Vyžarovala z nich veľká radosť z toho, že si môžu spolu zaspievať. Mnohí ľudia už vedia, že môj dedo pochádzal zo Šambrona a priženil sa do Krivého. Silu piesne som pochopila až vtedy, keď sme raz na festivale zaspievali piesne z jeho rodnej dediny. Dedo veľmi plakal. Bol dojatý a šťastný. Obyčajná pieseň ho na chvíľu preniesla domov. Od tej chvíle som si viac začala uvedomovať, že si musíme chrániť a pestovať to svoje. Že nie je dôležité, ktoré piesne sú teraz v kurze v rádiu, ale dôležité je vyhľadávať a zachovávať piesne zo svojej domoviny. Tých spomienok je mnoho a spájajú sa s nimi hlboké emócie.

Tancu som sa začala venovať od šiestich rokov na tanečnom odbore ZUŠ v Snine a ľudovému tancu od mojich štrnástich rokov vo folklórnom súbore Šiňava. Práve tu som sa pod vedením manželov Lojanovcov naučila, čo je to archívny alebo terénny výskum, archívny záznam a ako sa takýto materiál spracováva do tanečnej podoby. Po odchode do Košíc moje kroky smerovali do folklórneho súboru Hornád, kde som pretancovala a prespievala nádherné roky svojho života pod vedením úžasných pedagógov Marianny Svoreňovej a Slavomíra Ondejku. Pamätám si, ako sme na vystúpení vo Východnej po odtancovanom programe stáli na scéne a všetci účinkujúci spievali záverečnú pieseň Východná, Východná, hej, vo dva rady domy... Pozrela som sa na kamarátku Katku, Mišku, ... Plakali sme od dojatia. Myslím, že ani neviem slovami opísať, čo pre mňa tieto vzácne chvíle, ktoré sú dnes spomienkami, znamenajú.

 

foto: Braňo Hanus

Ako sólistku ťa pozvali do televíznej šou Zem spieva. Ty si sa však rozhodla založiť Rusínske trio, aby ste mohli rusínske piesne prezentovať viachlasne, pretože práve viachlas je pre naše rusínske piesne typický. Následne ste po niekoľko desiatkach koncertov nahrali spoločné CD. Čo je s triom teraz?

 

Ľudia sú často prekvapení, keď poviem, že projekt trio sa už skončil. Rusínske trio naplnilo podstatu svojho vzniku. Podarilo sa nám zvýšiť povedomie o Rusínoch a predstaviť rusínske piesne najlepšie, ako sme vedeli. Som vďačná dievčatám, že do toho išli a verili mi, aj keď sa ony dve na začiatku vôbec nepoznali. Ani vo sne by nám nenapadlo, že budeme tri roky koncertovať a nahráme CD. Toto obdobie bolo krásne, intenzívne, plné dobrých ohlasov, krásnych slov, ale zároveň aj stresujúce, nakoľko zladiť tri životy do jedného harmonogramu bolo miestami veľmi ťažké. Každá z nás žije v inom meste, máme svoje rodiny a životy a ukončenie projektu prišlo tak nejako prirodzene.

FSk Polonyna má na konte takisto jeden hudobný album. Čo bolo pre vás motiváciou založiť FSk Polonyna, kto ju tvorí a aký repertoár prezentuje? 

Začínali sme ako žiačky základných škôl. Teraz sme niektoré matkami a niektoré študentkami vysokých škôl. Vyhľadávame, spracovávame a interpretujeme pôvodný piesňový materiál z oblasti Polonín. V septembri sme založili aj detskú zložku, ktorú navštevujú úžasné talentované deti z Uličskej doliny. Vychovávame novú generáciu folkloristov, ktorá opäť predĺži životnosť rusínskej kultúry z oblasti Polonín. Ďakujem rodičom detí za podporu a aj za to, že im na tom záleží rovnako ako mne.

foto: Rado Cerula

Popri spomínaných aktivitách vo svojom rodnom regióne organizuješ rôzne kultúrne podujatia a aktivity ako festival rusínskej kultúry, hudobno- spevácke vystúpenia a pod. Najnovšie ste uviedli premiéru nového dokumentárneho filmu o Poloninách, ktorý si režírovala. Čo film prezentuje?

Tento dokumentárny film predstavuje najmä ľudí, ktorí tam žijú. Poukazuje na ich talent, šikovnosť, lásku k domovine, no poodhaľuje aj históriu tohto územia a špecifickú prírodu národného parku. Film má anglické, poľské a rusínske titulky. Stal sa tak prístupný pre naozaj širokú verejnosť. Pozrieť si ho môžete na YouTube kanáli obce Ulič, kde je zverejnený vo všetkých verziách. Natočili sme aj prezentačný videoklip, ktorý v krátkosti predstavuje krásu Polonín.

Medzitým si založila e-shop Rusynfolk SKLEP s darčekovými predmetmi a webovú stránku Rusynfolk, kde sa čitatelia môžu dozvedieť zaujímavé informácie o duchovnej kultúre Rusínov a rusínskych osobnostiach. Čo je dôvodom, že si sa pustila aj do takejto osvetovej aktivity a čo chceš čitateľom priniesť? 

 

Mala som veľkú túžbu vytvoriť tzv. “rusínsky merch“, ktorý by ale nebol gýčový. Oslovila som talentovanú grafickú dizajnérku Dominiku Margetovú, priblížila jej svoju predstavu a krátko na to vyšla prvá kolekcia Rusínka, neskôr druhá Zvieratká z Polonín. Momentálne sa tvoria ďalšie nové kolekcie s ďalšími umelcami. Aj keď mám na to málo času a dá sa povedať, že tento projekt trochu zanedbávam, veľmi sa z neho teším. Verím, že sa opäť nakopne a do leta vyjdú ďalšie nové kolekcie.

 

Popritom všetkom sa venuješ aj sólovému spevu. Nedávno si s Antonom Kónyom vydala CD vianočných kolied s názvom Spi, Isuse a podarilo sa vám vo folkjazzovej podobe spracovať ľudové piesne z platne Júlie Varholovej, matky svetoznámeho umelca s rusínskymi koreňmi, Andyho Warhola. Čo všetko odráža tvoja tvorba a kde by si sa v tejto oblasti chcela ďalej posunúť? Je pre teba priorita ďalej udržiavať tvoj vzťah s fanúšikmi práve prostredníctvom spevu? 

 

Roky sa venujem autentickému folklóru. Hrabať sa v archívoch, knihách či absolvovať vlastné terénne výskumy s cieľom čo najvernejšie interpretovať danú oblasť, to všetko mi je dobre známe. Keď som na benefičnom koncerte spievala koledy s klavírnym sprievodom Antona, pochopila som, že toto som ja, že nikoho nenapodobňujem, nemusím rozmýšľať nad žiadnymi štýlotvornými prvkami, či tú alebo tú pieseň spievam správne. Zrazu som to bola iba ja. Ja, môj hlboký vzťah k ľudovej piesni a môj hlas v prirodzenej polohe a farbe. Potom prišla požiadavka v takomto štýle spracovať ľudové piesne z platne Júlie Varholovej pre vernisáž Andyho Warhola v Starej Ľubovni. Spätná väzba z publika bola tak úžasne úprimná a emotívna, že som si v tej chvíli uvedomila, že to je ono. Toto som ja a neuveriteľne ma to baví. Tobôž, keď mi niekoľko ľudí povedalo, že folklór vôbec nemusia, ale v tomto podaní sa veľmi radi vrátili ku svojmu koreňu. A to je podstatné, vrátiť sa ku svojim koreňom. Každý nech počúva to, čo mu robí dobre na duši.

Zaujímavosťou je, že máš vyštudovanú rusinistiku na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove. Je to zároveň jedinečné pracovisko v celosvetovom meradle. Prečo si si vybrala práve takýto odbor? 

 

Učiteľské odbory sa na UNIPO dajú študovať len v kombinácii. Chcela som študovať ruský jazyk a musela som si vybrať ešte druhý odbor k tomu. Keď som v zozname zbadala rusínsky jazyk, ostala som veľmi prekvapená. Moje rozhodnutie bolo v tom momente jasné. Aj keď si ľudia často nevedia predstaviť, ako sa rusínsky jazyk študuje, vždy odpovedám, že presne tak ako každý iný cudzí jazyk. Čiže ma neminuli jazykové predmety ako fonetika a fonológia, morfológia, syntax, literatúra, dejiny, kultúra a pod. Dozvedieť sa toľko vzácnych informácií, pochopiť ako to celé vlastne bolo a je, a pracovať na tom, aby som sa mohla stať odborníkom na rusinistiku, je pre mňa veľmi vzácne.

 

Po istom čase si sa nedávno vrátila na pôdu Prešovskej univerzity a momentálne pôsobíš ako interná doktorandka Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry. Prečo si sa rozhodla vybrať vedeckým smerom a v čom to podľa teba môže obohatiť tvoju prácu v rusínskom hnutí na Slovensku? 

Áno, po 5 rokoch na materskej som späť v škole. Jednoducho cítim, že toto je moje životné poslanie. Starý otec Alexandra Duchnoviča zvykol nášmu velikánovi vravievať, že hoci na tom nezbohatne, nech si pamätá, že keď sa bude držať svojho národa, bude šťastný. Asi na tom niečo bude.

Dávnejšia politická situácia zapríčinila systematickú likvidáciu Rusínov. Mnoho ľudí si ešte pamätá časy, keď si museli zapisovať ukrajinskú národnosť. Sú to ťažké, citlivé témy, no aj o nich treba hovoriť a pochopiť ich. Musíme pracovať na tom, aby nielen Rusíni, ale aj ostatné národy vedeli o našej histórii, kultúre, literatúre čo najviac, aby nepodliehali dezinformáciám, a aby sa na nás hľadelo s rešpektom, pretože Rusíni nikdy nemali vlastný štát a žijú na území siedmych európskych krajín. Naša jedinečná kultúra je klenotom medzi kultúrami európskych národov. Všímam si, že ľudia zo zahraničia vedia o nás viac ako my sami o sebe. Berú nás ako unikát a my sa stále podceňujeme. A toto treba zmeniť. Cítim veľkú potrebu vychovávať novú generáciu rusínskej inteligencie, ktorá bude schopná riešiť jazykové, politické, spoločenské či iné otázky Rusínov na Slovensku.

foto: archív D. Novotná

Popri všetkých pracovných povinnostiach a aktivitách sa venuješ hlavne svojej rodine - manželovi a dvom deťom. Odovzdávaš im niečo zo svojich koreňov a rusínskej identity? Ako oni vnímajú rusínsky jazyk a kultúru? 

 

To, že spievajú rusínske piesne, je úplne prirodzené. To, že Adamko s mojimi rodičmi hovorí po rusínsky, tiež považujem za niečo prirodzené. Jednoducho my si len tak normálne žijeme a tie deti sa k nám pridávajú. Či už praktizujeme nejaké tradičné zvyky na Vianoce alebo Veľkú noc alebo spievame uspávanky, všetko je to prirodzená a nenútená súčasť nášho života a naše deti v tom vyrastajú.

zdroj: archív D. Novotná

Čo by si odkázala rodičom, ktorí majú rusínske korene, ale nevnímajú potrebu ďalej odovzdávať časť svojej identity aj svojim potomkom? Je to podľa teba dôležité?

 

Už niekoľkokrát som sa stretla s tým, ako mi ľudia vraveli, že keď dochádzali na strednú školu z vidieka do mesta, boli mestskými spolužiakmi alebo aj učiteľmi často ponižovaní len preto, že sú “Rusnaci“. Nedivím sa tomu, že práve táto generácia chcela po presťahovaní sa do mesta svojim deťom čo najviac uľahčiť a urýchliť proces asimilácie, preto s nimi od narodenia hovoria po slovensky, zapisujú im slovenskú národnosť. To sa prenáša na deti týchto detí a takto národ zaniká. Je to pochopiteľné, no ak to robíme i dnes, dávame tým najavo, že sme v niečom menejcenní. V súčasnosti je však situácia iná, preto prestaňme sami seba zhadzovať a buďme hrdí na svoju výnimočnosť a jedinečnosť.

Len preto, že sme nikdy nezískali vlastné administratívne vyčlenené územie, sa nemusíme podceňovať. Takýchto národov je vo svete viac. Preto mi v závere dovoľte ešte jeden tip na čítanie, pre lepšie pochopenie pôvodu Rusínov:

...Karpatskí Rusíni osídľujú stredoeurópske územie pozdĺž svahov Karpát viac než trinásť storočí. Zo slovanských kmeňov, ktoré sa v 6. až 7. storočí v karpatskom území zmiešali s Bielymi Chorvátmi, sa spolu s inými slovanskými národmi vyvinulo aj rusínske etnikum....

Viac tu:

https://www.rusyn.sk/historia-rusinov-od-6-po-21-storocie/

Navštívte aj: https://novotna.rusynfolk.sk/



Autorka článku: Natália Hrebíková
Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.
© Rusynfolk 2021
crossmenu-circle