Ladislav Ladomirjak: Ostatné divadlá som ani nemal chuť skúšať, pretože ma lákalo byť v divadle, v ktorom sa hrá v mojej rodnej reči, v rusínčine.

foto: BIXO

Ladislav Ladomirjak je rusínsky divadelný herec, ktorého dnes môžete poznať aj z televízneho seriálu Hranica. Ako člen činohry jedenásť rokov pôsobil v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. Momentálne žije a pracuje na západnom Slovensku. Okrem herectva sa venuje aj spevu a hudbe. Pred ôsmimi rokmi založil kapelu Rusnack´s, v ktorej ľudové piesne obliekajú do moderného šatu vo funky štýle. Skúša takisto aj sólovú spevácku kariéru. O jeho hereckých a speváckych projektoch, ako aj o jeho koreňoch, nám viac prezradil v rozhovore.

 

Odkiaľ pochádzaš a kam siahajú tvoje korene?

Narodil som sa v Humennom, kde som navštevoval aj základnú školu, ale každý jeden víkend alebo prázdniny som trávil v Poloninách. Odtiaľ, z obcí Ulič a Zboj, pochádzajú moji rodičia. Takže odmalička som rozprával a aj doteraz rozprávam po rusnacky a nehanbím sa za to.

 

foto: TV JOJ Maroš Ďatko

Kedy si sa rozhodol, že budeš hercom? Prejavovali sa tvoje herecké vlohy už v detstve?

Nikdy som neuvažoval nad tým, že budem hercom. Ani som nerecitoval Kubíny, ani iné súťaže. Prišlo to až na konzervatóriu v Žiline, kde som študoval hru na gitare. Pred maturitou spolužiaci rozmýšľali nad tým, kam pôjdu študovať na vysokú školu a ja som absolútne netušil, čo mám urobiť so svojím životom. Až spolužiaci do mňa podpichli, že by som mal skúsiť herectvo, že exot som riadny, tak som to skúsil a zobrali ma. Nemám pocit, žeby sa u mňa v detstve prejavili nejaké herecké vlohy. Asi jedine vtedy, keď som dokázal získať vreckové od mamy a následne hneď aj od otca (smiech).

 

Dlhodobo si pôsobil v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. Ako si sa tam dostal a prečo si si vybral práve divadlo, ktoré hrá v rusínskom jazyku. Nelákalo ťa to aj do iných divadiel v Košiciach, Prešove či na západe Slovenska?

Do DAD-ka som sa dostal už počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Náš ročníkový vedúci bol Ľubo Mindoš spolu s Evkou Večerovou a on mi už v treťom ročníku navrhol, či nechcem mať angažmán v divadle. Vtedy som to ale odmietol z dôvodu, že som sa ešte necítil na to, aby som išiel hrať do divadla a potreboval som nazbierať viac skúseností v škole. Vo štvrtom ročníku som sa nakoniec rozhodol, žeby som to skúsil a išiel som na konkurz do divadla. Ostatné divadlá som ani nemal chuť skúšať, pretože ma lákalo byť v divadle, v ktorom sa hrá v mojej rodnej reči, v rusínčine, takže to bola pre mňa jedinečná možnosť.

foto: archív Divadla Alexandra Duchnoviča

Aké postavy sa ti hrali najlepšie? Máš nejakú obľúbenú hereckú postavu?

Najlepšie sa mi hralo samozrejme záporné postavy, a to kvôli tomu, že človek si tam mohol vyskúšať také veci, ktoré by v skutočnom živote neurobil (teda aspoň ja nie). Nemal som nejakú obľúbenú hereckú postavu, skôr predstavenia, ktoré sa mi hrali lepšie a ktoré menej.

 

Z Divadla Alexandra Duchnoviča si prednedávnom odišiel a presťahoval si sa na západ Slovenska, kde teraz pôsobíš. Ako vnímaš túto zmenu?

Po jedenástich rokoch v divadle, kde som získal tie najdôležitejšie skúsenosti, aké som mohol ohľadom herectva nadobudnúť, to bolo veľmi ťažké. Ale s odstupom času som rád, že som urobil tento krok. Teraz mám viac času na rodinu a deti a presne toto som potreboval. Deti si treba užívať, kým sú malé a rastú, a hlavne byť tu pre nich. Tieto roky veľmi rýchlo utečú, človek si ani neuvedomí a budú dospelé. Potom zistíte, že ste s nimi mohli stráviť oveľa viac času.

Čomu sa v rámci herectva aktuálne venuješ?

Momentálne som na voľnej nohe a s bývalým kolegom z Divadla Alexandra Duchnoviča sme pripravili predstavenie, ktoré sa volá Pod škvrnami. Premiéru malo v Banskej Bystrici. Ďalším divadelným spoluprácam sa nevyhýbam, ale čakám čo príde. 

 

Ľudia ťa dnes poznajú aj cez televízne obrazovky vďaka seriálu Hranica. Ovplyvnilo to nejako tvoj život?

Momentálne ma vďaka seriálu Hranica spoznávajú ľudia všade možne, ale najviac to pociťujem práve na východnom Slovensku. Ľudia ma spoznávajú v reštauráciách, nákupných centrách alebo len tak na ulici. No nemôžem povedať, že je to nepríjemné a kto by to povedal, tak by klamal. 

foto: TV JOJ Maroš Ďatko

Okrem toho, že si hercom, venuješ sa aj spevu a hudbe. Máš svoju kapelu Rusnack's, v ktorej spievaš. Ako si sa dopracoval k tomu, že chceš založiť kapelu?

 Hneď ako som sa presťahoval do Prešova, ťahalo ma to splašiť si nejakú kapelu a rozvíjať sa aj v tomto smere. Našiel som punkovú kapelu Odtiaľ Potiaľ, kde sme hneď začali tvoriť vlastné veci. Ale po pár rokoch sa naše cesty a názory v kapele rozchádzali a rozhodol som sa odísť a založiť rusínsku kapelu, o ktorej som rozmýšľal už dlhšie. Slovo dalo slovo a s mojím dobrým kamarátom, Jankom Uhriňákom (bubeník), sme skúsili sformovať kapelu, ktorá by spĺňala naše požiadavky a chvalabohu sme ju našli. V začiatkoch kapely sme boli piati. Bubeník Janko Uhriňák, saxofonista Janko Lazorík, basgitarista Matúš Bačinský a gitarista Igor Polorecký. Po čase od nás Igor odišiel a zavolali sme si do kapely vynikajúceho gitaristu, Miloša Humeníka, ktorý s nami pôsobí dodnes. Práve vďaka nemu vznikajú veľmi zaujímavé aranžmány ľudových skladieb. Momentálne sa naša kapela rozrástla o ďalšieho člena, Mikiho Balika, ktorý hrá na klávesoch. Kapela dnes na hudobnej scéne pôsobí takmer osem rokov.

Akému žánru sa venujete a kto vám píše texty?

Hneď na začiatku sme rozmýšľali, akým smerom by sme sa z hľadiska žánru chceli uberať a pri týchto šikovných hudobníkoch to bolo jasné. Dovtedy nikto niečo také neurobil a chcel som vedieť, ako to celé vypáli. Ja sa stále smejem, že sme vymysleli nový žáner funkyfolk. A myslím si, že lepšie sme to vymyslieť ani nemohli. Texty piesní sú poväčšine ľudové, lebo prerábame známe rusínske ľudové piesne a obliekame ich do moderného šatu s funky nádychom. Celá tá hudba je energická, tanečná a myslím, že to má dosah na široké spektrum poslucháčov, od 15-ročných až po 100-ročných. Máme aj vlastnú pieseň s názvom Krásny deň, ktorej text pre nás napísala kolegyňa z DAD-ka, Zuzka Kovalčíková, za čo jej veľmi pekne ďakujem a verím, že nám napíše aj ďalšie texty. 

 

Popritom všetkom skúšaš aj sólovú spevácku dráhu. Čo ťa k tomu motivovalo?

 Počas pandémie, ktorá nás všetkých zavrela doma, som začal skladať vlastnú hudbu. Mám pocit, že manželku už nebavilo, ako si len tak sám v izbe nahrávam a neposúva sa to ďalej. Tak mi navrhla, aby som to skúsil posunúť niekomu, kto sa do toho vyzná a bude mi vedieť poradiť, čo ďalej. Tak som sa ozval Paľkovi Smolkovi, s ktorým som sa spoznal už dávnejšie. Slovo dalo slovo a začali sme spolupracovať. Posunul mi šikovného producenta Ľuba Mazáka, s ktorým pokračujem na tvorbe môjho sólového projektu. Jednu skladbu sme už do sveta vypustili a ďalšia čaká na tu pravú chvíľu. Natočili sme aj videoklip a nevieme sa dočkať, kedy uzrie svetlo sveta.

Vyrastal si v rusínskom prostredí a dnes si už sám otcom. Vedieš svoje deti k rusínskemu povedomiu? Rozprávaš s nimi po rusínsky?

Myslím si, že moje deti vedia o tom, že som Rusín, ale ja osobne ich nejako k tomu nevediem. Nechávam im voľnú cestu, aby sami prišli na to, či chcú vedieť rozprávať po rusínsky alebo nie. Ale na začiatok budem rád, keď budú vedieť plynule po slovensky. Verím však, ak budú chcieť, tak k tomuto jazyku si nájdu cestu. 

 

Momentálne žiješ na západnom Slovensku, pochádzaš však z východu a tvojím rodným krajom sú Poloniny. Čo pre teba znamená domov, aj keď aktuálne funguješ na západe?

Samozrejme, každého to ťahá domov, či už to je častejšie alebo menej často kvôli tomu, že som sa presťahoval, tak môj domov stále bude v Poloninách, kde som vyrastal. Ale na druhej strane, pre mňa je domov vždy tam, kde sa nachádza moja rodina. Nie je to pre mňa konkrétne miesto, ale miesto, kde sme všetci spolu. 

Aké máš plány do budúcna?

Bol by som veľmi šťastný, ak by sa mi s kapelou Rusnack´s podarilo vydať album a popritom by som chcel rozbehnúť aj sólovú kariéru, v rámci ktorej už rýpem aj do popového mainstreamu a uvidím, ako to pôjde ďalej.


Čo by si odkázal našim čitateľom?

 Čo by som odkázal? Veľa pozitívnej energie, zdravíčka a aspoň raz denne venovať úsmev úplne neznámemu človeku, hocikde, aj na ulici. A minimálne to zlepší náladu aj vám. :)

Autorka článku: Natália Hrebíková

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.
© Rusynfolk 2021
crossmenu-circle