O veľmi skorom a rozsiahlom rozšírení úcty k sv. Jánovi Krstiteľovi svedčí aj veľký počet chrámov, ktoré sú mu zasvätené, bohatá ikonografia, a úcta k jeho ostatkom. Úcta k sv. Jánovi je veľmi rozšírená aj v západnej cirkvi.

     Sv. Ján Krstiteľ bol askétom, ktorý v rieke Jordán pokrstil aj Ježiša. Jeho atribútom je Baránok Boží s krížom. V našom prostredí sa sv. Ján stal patrónom kožušníkov, garbiarov, nožiarov, pastierov, ochrancom pred chorobami. Obyčaje viazané k sviatku vo vidieckom prostredí pripomínajú staršie slávnosti letného slnovratu, ktorý predstavoval vrchol plodivých síl v prírode. Vykonávali sa úkony na ochranu ľudí, zvierat, polí, obydlí od stríg a démonov, aktivizujúcich sa v tomto prechodovom čase. Charakteristickou obyčajou boli jánske ohne, známe vo všetkých európskych kultúrach, reflektujúce predstavu o ohni ako symbole slnka. Na vrchoch sa pálili ohne, chlapci nosili fakle, horiace metly či zapálené živicové kalíšky na paliciach, horiace kolesá spúšťali z kopcov symbolizujúc klesajúcu dráhu Slnka od letného slnovratu. Mladí ľudia ohne preskakovali a prevádzal sa cez nich aj dobytok: oheň mal očistiť a zabezpečiť zdravie a plodnosť. Súčasťou tohto letného vrcholu plodivých síl v prírode bol aj človek, a tak sa v obyčajach letného slnovratu nachádza aj rituálna promiskuita (nočné zábavy, rozpustilý tanec mládeže pri ohňoch). Viedli sa aj archaické formy chorovodov s vyspievaním mladých párov (na Podkarpatskej Rusi považované za formu zásnub v obyčajovom práve). V historickom prameni z r. 1128 spomína Otto Bamberský tresty za slávnosti spevu a tanca v júni, na ktorých z vrchov spúšťali horiace kolesá, preskakovali ohne a laškovali. Jánske ohne, vajano, sa na východnom Slovensku nazývali sobotki (sobutki, sobitki). Pastieri, ktorí mali v tento deň svoj sviatok, zapaľovali ohne na salašoch a hostili sa. Oheň mal aj ochrannú funkciu a moc privolať dážď pri vrchole zretia úrody. Špecifická moc sa pripisovala v noci na Jána kvitnúcim a v kostole posväteným bylinkám (pred východom slnka mali prezradiť účinky). Liečebná moc sa pripisovala aj rose. Janovo žyľa zbirati z horboch (brehov) sa chodilo aj v Šarišskom Jastrabí. Posvätené sa používalo na odvary a okurovanie dobytka. Na Jána tiež platilo tabu ženských prác a prác so zemou, robili sa veštby vydaja a ľúbostná mágia.

     Sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla sa slávi 29. júna vo východných i západných kresťanských cirkvách. Ikonografické zobrazenia často znázorňujú bratské objatie medzi Petrom a Pavlom, alebo apoštolov držiacich chrám. Svätý Peter, pôvodným menom Šimon, dostal od Ježiša pri povolaní meno Peter – „skala, na ktorej založil svoju cirkev“ a „kľúče od nebeského kráľovstva“. Ako „apoštol pohanov“ hlásal evanjelium v Malej Ázii a napokon v Ríme, kde bol aj ukrižovaný dolu hlavou roku 67. Na zobrazeniach je v žltom rúchu s dvoma kľúčmi alebo rybou v ruke na znak toho, že ho Ježiš nazval rybárom duší. Bol patrónom zámočníkov a hodinárov a v tradičnom prostredí ľudia v tento deň predpovedali zretie obilia i počasie: Na Petra peceň chleba na poli; Do Petra nit cepla, a po Petre je po ceple. Svätý Pavol, pôvodným menom Šavel, bol príslušníkom konzervatívnych farizejov a prenasledovateľom kresťanov. Božím zásahom oslepol, no Boh mu neskôr zrak vrátil a Šavol prijal vieru a stal sa „apoštolom kresťanov“. Za cisára Nerona bol v Ríme sťatý. Zobrazovaný býva pri poprave mečom, s knihou či zvitkami posolstiev. Sviatok sv. Pavla sa v minulosti slávil v zime, 25. januára, jako „Obrátenie Pavla“ – to malo symbolizovať polovicu zimy („medveď sa obracia na druhý bok“) a ľudia predpovedali i budúcu úrodu: Ak na Pavla tuhá zima, bude bohatá úroda, ak prší, bude málo krmiva.

autorka článku: Mgr. Katarína Babčáková, PhD.

editácia, foto a video: Dominika Novotná