Je rodený Prešovčan, ale jeho rusínske korene po rodičoch siahajú do medzilaboreckej doliny. V rusínskom hnutí na Slovensku sa venuje mnohým aktivitám. Je šéfredaktorom dvojtýždenníka NN info Rusín, no pôsobí aj v ďalších rusínskych médiách. V novinárskej oblasti spolupracuje aj s Rusínmi – Lemkami z Poľska. Je dlhoročným členom a hovorcom platformy Okrúhly stôl Rusínov Slovenska. Okrem toho pôsobí ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny, no tiež je v poradnom orgáne pre menšiny prezidentky SR, Zuzany Čaputovej. Venuje sa aj divadelníctvu, je dramaturgom, scenáristom, režisérom a publicistom, pričom v súčasnosti pripravuje vlastnú zbierku poézie. V rozhovore nám prezradil aj to, ako vníma súčasné postavenie Rusínov na Slovensku a čo nám podľa neho ukázalo ostatné sčítanie obyvateľstva v roku 2021.
Kde sú vaše korene, odkiaľ pochádzate? Uvedomovali ste si už ako malý chlapec svoj rusínsky pôvod?
Pochádzam z Prešova, kde sa moji rodičia presťahovali za prácou. Ale môj otec je z Paloty a mama z obce Čabiny. Odmala sme chodili na sviatky alebo cez prázdniny do Medzilaboriec a Paloty, kde som mal bratrancov a sesternice, rodinu. Do Čabín sme chodili málo, keďže tam už taká blízka rodina nebola, pamätám si návštevy hrobov a kontrolovanie domu po dedkovi a babke. Ale rovnako ako som lokálpatriot svojho rodného mesta, kus môjho srdca navždy má aj medzilaborecká dolina. Rodičia sa na dôchodku vrátili do rodného kraja, žijú v Palote, takže som vlastne aj Palotčan, hoci len taký diaľkový.
V prvom rade si treba uvedomiť, že som sa narodil v čase, keď naša národnosť oficiálne neexistovala. Taktiež neviem, v akom veku si dieťa začne uvedomovať, a hlavne chápať také kategórie ako národnosť či pôvod. Doma rodičia hovorili po rusínsky, rovnako aj babka, ktorá s nami žila. S mnohými známymi v práci či na ulici hovorili po rusínsky. Keď sme prišli k rodine, hovorilo sa po rusínsky. V takej Palote alebo Medzilaborciach vtedy asi nikto nerozprával nijak inak ako po rusínsky. Chodili sme do cerkvi. Takže odlišnosť som určite vnímal.
Babka z maminej strany žila s nami v Prešove, a tak som nikdy nezažil školskú jedáleň, pretože babka varila doma. No namiesto školskej jedálne som zažíval tisíce príbehov, ktoré mi rozprávala. O tom, ako sa žilo „za Maďarov”, ako s dedkom žili na Podkarpatskej Rusi v medzivojnovom období, keď tam bol vo funkcii strážmajstra, ale aj o tom, ako zakázali našu cirkev, ako dedka poslali komunisti sedieť a mnoho iného. Jej životný príbeh som počul mnohokrát a nikdy ma neomrzel. Bolo to pre mňa niečo magické. V tom čase som ani nemohol vedieť všetky politické súvislosti, neviem, či som si vedel predstaviť, kde je tá Podkarpatská Rus, kde sa spievala aj rusínska hymna, ktorú mi spomínala, spievala. Ale to všetko človeka formuje. Takže to bolo asi niečo automatické, že som Rusín, niečo nad čím človek nerozmýšľa. Tým, ako ma vychovávali, čo som doma videl, to prišlo prirodzene.
Dnes sa venujete mnohým aktivitám v rusínskom hnutí na Slovensku, a zároveň ste aj rusínskym novinárom. Bola práve práca novinára pre rusínske médiá tým prvým impulzom, keď ste sa začali viac zaujímať o národnostné záležitosti? Ako a kedy ste sa k novinárčine dostali?
Nie, pustiť sa do novinárskej práce v rusínskom prostredí bolo vlastne až na konci. Niekedy okolo roku 2000 som šiel do redakcie Rusín a Ľudové noviny, kde som si chcel objednať naše noviny. Chcel som ako už uvedomený Rusín čítať aj našu tlač. Ale v tom čase som bol študentom teológie a rusínsku problematiku som viac vnímal cez cirkevný aspekt. V tom čase sa už v Medzilaborciach, kde som stále chodil, čítali v cerkvi čítania po rusínsky, vnímal som aktivity Petra Krajňáka, ktorý chcel, aby sa rusínsky jazyk učil aj na našej fakulte, prišli snahy o menovanie biskupa alebo aspoň vikára pre Rusínov atď. Takže vnímal som našu problematiku viac-menej z tohto pohľadu.
Aj keď vznikla farnosť na sídlisku v Prešove, do ktorej patrím, tak sme hneď s niekoľkými priateľmi rozbehli rusínske koledovanie, ktoré sme robili niekoľko rokov. Takže tiež to bola „národnostná záležitosť”, ale nie v zmysle riešenia národnostných otázok.
Až omnoho neskôr, keď už mi domov chodili noviny Info Rusín, bolo to v roku 2010, som v jednom čísle videl, že je vypísaný konkurz. V tom čase som už našu problematiku vnímal širšie. A naviac som chcel, aby naše noviny neboli len národnostnou tlačou, ale tlačou v národnostnom jazyku. Tak som si povedal, že netreba len hovoriť, ako by sa to dalo, mohlo, ale že treba aj niečo konkrétne urobiť. Naviac, písanie ma bavilo. Šiel som na konkurz a dostal sa na pozíciu redaktora. Toto zmenilo môj život.
V akých rusínskych médiách ste doposiaľ pôsobili? Je práca novinára pre vás hlavnou náplňou toho, čomu sa venujete?
V roku 2010 som nastúpil do dvojtýždenníka Info Rusín, kde som bol do polovice roka 2012 a zároveň som bol v tom čase aj externým redaktorom časopisu Holos Rusyna, ktorý vydával Svetový kongres Rusínov. Na konci roku 2012 sme rozbiehali rádio rusyn FM, kde som dodnes programovým vedúcim. V rokoch 2013 až 2015 som bol aj externým redaktorom rusínskeho vysielania Rádia Regina. Od roku 2013 až dodnes pôsobím v rusínskom rádiu lem.fm, ktoré vysiela v Poľsku a kde sme postupne vybudovali aj internetový portál – denník. V tom istom roku som začal spolupracovať so Slovenskou televíziou, pre ktorú externe prekladám scenáre programov, ktoré sa vysielajú po rusínsky. No a v roku 2014 som sa vrátil naspäť do Info Rusína, kde som sa stal šéfredaktorom. V novinách som dodnes, hoci už fungujú pod názvom NN info Rusín, pretože sa nám v roku 2017 podarilo spojiť redakcie – Ľudové noviny a Info Rusín.
Ľudia vás poznajú aj ako aktivistu, pričom ste už roky nielen členom Okrúhleho stola Rusínov Slovenska, ale aj jeho hovorcom. V čom vidíte prínos tejto platformy pre rozvoj rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku? Čo považujete za najväčší úspech OSRS?
Po roku 1989 vznikla prvá rusínska organizácia Rusínska obroda. Postupne vznikali aj ďalšie organizácie, no ROS bola stále akýmsi lídrom a mnohé nové organizácie dokonca boli v Koordinačnom výbore ROS. To sa časom zmenilo, niektorí prestali akceptovať ROS, a tá dokonca zrušila členstvo organizácií v Koordinačnom výbore.
Zároveň sme sa však stretávali s tým, že predstavitelia štátnych orgánov sa nás pýtali, s kým vlastne majú jednať, ktorá organizácia by mala byť pre nich relevantná, ak sa majú o niečom seriózne rozprávať. Potom prišiel impulz zo strana Rudolfa Chmela, ktorý bol v tom čase podpredsedom vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorý navrhol Jánovi Kaliňákovi, vtedajšiemu členovi národnostného výboru za Rusínov, aby sme urobili podobný krok ako maďarská menšina, ktorá založila Okrúhly stôl Maďarov. A tak po určitých konzultáciách vznikol OSRS, ktorý sme budovali ako zjednocujúcu platformu, v rámci ktorej sú spojené naše občianske združenia, profesionálne inštitúcie, ale aj nezávislí aktivisti.
Prínos tejto platformy vidím v tom, že sa nám naozaj podarilo vytvoriť platformu, v ktorej diskutujeme o závažných problémoch, či dlhodobých alebo aktuálnych, hľadáme riešenia a snažíme sa ich efektívne presadiť komunikáciou s politickými predstaviteľmi, úradmi, ministerstvami, samosprávami, podľa toho, kto je v danej veci kompetentný. Robíme to jednotne ako OSRS, je počuť jednotný hlas a čo je najdôležitejšie, hlas OSRS je po skoro 11 rokoch plne akceptovaný. Dnes sa už nikto nepýta, s kým majú jednať, OSRS má svoje meno, a tak ako sa my obraciame pri riešení problémov na kompetentné orgány, tak sa aj z tej druhej strany pri nejakých problémoch obracajú na nás. Takže ak sa bavíme o prínose pre menšinu, určite je to jednotný hlas, na ktorom participujú všetci členovia OSRS – organizácie, inštitúcie, aktivisti.
Nechcem, aby to vyznelo ako nejaké chválenie, ale tých úspechov bolo viac. Upozornili sme na to, že pokiaľ vláda presadí rušenie malotriednych škôl, rusínske školstvo vlastne zanikne úplne. Po našich diskusiách s kompetentnými, aj vďaka predstaviteľom maďarskej menšiny, sa tieto školy nakoniec nezrušili. Zatiaľ. Taktiež sme boli prví, ktorí upozornili na text zákona o spájaní nefunkčných obcí. Ak by prešiel tak, ako bol daný do parlamentu, nefunkčná obec, ktorá by sa pripojila k inej obci, by mohla stratiť svoje národnostné práva v prípade, že by sa zlúčila napríklad s obcou slovenskou a v celkovom počte obyvateľov by už národnostná menšina nemala potrebné percento obyvateľstva. Zákon sa po našej intervencii nakoniec menil tak, aby boli garantované menšinové práva. Istého času sa nám podarilo presadiť, aby pri rozdeľovaní financií na kultúru menšín bolo vzaté do úvahy aj to, koľko ľudí sa hlási k materinskému jazyku, nielen koľko k národnosti. To nám vtedy výrazne pomohlo, lebo to bol čas, keď sme po sčítaní mali viac ľudí s materinským jazykom ako s národnosťou. A mohol by som pokračovať. Za viac ako 10 rokov toho bolo naozaj veľa, čo sa nám podarilo presadiť.
Ale predsa len, beriem ako obrovský úspech to, že sme boli organizátormi kampane pred sčítaním obyvateľov 2021. Táto kampaň bola jednotná nielen na Slovensku, ale aj v ďalších krajinách, lebo naši partneri súhlasili s tým, že ideme do toho jednotne, aby bolo vidieť, že aj keď nemáme štát, sme jeden národ. Naviac, sčítanie bolo pre nás na Slovensku úspešné, aj keď niektoré fakty bolia.
Spoločne s Milanom Pilipom ste v súčasnosti členom Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády SR pre ľudské práva, rodovú rovnosť a národnostné menšiny. Mnohí rusínski aktivisti ostávajú pôsobiť len na úrovni občianskych združení, ale vy zastupujete Rusínov práve na tých vyšších úrovniach. Ako vás vaše aktivity v rusínskom hnutí zaviedli až k tejto funkcii a čo je úlohou národnostného výboru?
Nebolo to o tom, že to bola nejaká moja ambícia, ktorú som chcel naplniť. Musím povedať, že ako menšina sme na tom veľmi dobre, čo sa týka generačnej výmeny. Starší aktivisti sa postupne stiahnu a prenechajú prácu mladším. To nie je vidieť u každej menšiny, skôr je to výnimka. A niektoré menšiny ani mladšiu generáciu aktivistov nemajú.
V mojom prípade to bol tak, že predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska, bývalý predseda OSRS Ján Lipinský povedal, že jeho čas vo výbore by sa mohol skončiť a že by prenechal miesto mladšiemu. A navrhol mňa. Bral som to ako ocenenie mojej práce v rusínskom hnutí, ako vyjadrenie toho, že môžem byť užitočným a kompetentným človekom vo výbore. Takže som kandidatúru prijal a nakoniec som aj bol rusínskymi organizáciami, ktoré sa prihlásili do volieb, zvolený za člena výboru. Takže názor, že by som mohol efektívne zastupovať Rusínov v národnostnom výbore asi nemal len Ján Lipinský.
Do svojho poradného tímu si vás vybrala aj prezidentka SR Zuzana Čaputová, v ktorom pôsobíte ako poradca pre rusínske otázky. Fungovali takéto poradné zbory aj u predošlých hláv štátu? Čo je vašou náplňou práce na tejto pozícii?
Pani prezidentka je prvou hlavou štátu, ktorá nejakým spôsobom prejavila záujem o menšiny a vytvorila takýto poradný orgán. Predtým nič také nefungovalo a to si uvedomme, že sme mali prezidenta, ktorý sa hlási ku karpatským Nemcom – Rudolfa Schustera.
Keďže je to poradný orgán, tak úlohou je poradiť. Pani prezidentka sa zaujíma o to, čo trápi menšiny, kde by sa dalo pomôcť, čo by sa dalo zlepšiť. Taktiež, čo a akým spôsobom by mohla podporiť či už verejne, nejakým príhovorom alebo v rámci svojich jednaní.
Sú témy, o ktorých by sa podľa nás malo hovoriť, o čom by mala pani prezidentka vedieť, a tak ich predkladáme na stretnutia alebo aj mimo nich. Ale treba si uvedomiť aj to, že hlava štátu podpisuje zákony. Takže ak je v parlamente prijatá nejaká legislatíva, ktorá sa dotýka aj menšín, taktiež ju zaujíma náš názor.
Paleta tém, o ktorých s pani prezidentkou môžeme hovoriť a v ktorých nás môže nejak podporiť, je naozaj široká, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá a niekto si môže povedať, že čo vlastne menšiny môžu riešiť s prezidentkou. Ale ešte dôležitejšie je, že to nie je len o rozhovoroch, ale že reálne vidíme aj výsledky toho, že sa s nami zhovára.
Možno menej vás už ľudia poznajú ako divadelníka a spisovateľa. Čomu sa v tejto oblasti venujete? Vydali ste svoju tvorbu aj v nejakých publikáciách?
V roku 2014 som so Stanom Bilým založil v Prešove nezávislé divadlo Divadelný kabinet východňara, kde som hlavne dramaturgom, no v niektorých inscenáciách aj hrám. So Stanom sme sa poznali už predtým, on uvádzal svoje hry pod svojím menom, sám ich aj režíroval a dokonca v nich aj hral. Sledoval som jeho prácu, vždy som to priateľsky „komentoval”, až raz povedal, že tak ideme teraz robiť novú inscenáciu, poď robiť dramaturga. A z tejto spolupráce vzniklo už oficiálne divadlo, v ktorom inscenujeme Stanove autorské texty.
Chcem podotknúť, že so Stanom nie sme len kamaráti, beriem ho za svojho divadelného súputníka, blízku dušu. V novinárskej práci som takého človeka mal v Bohdanovi Gambaľovi, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami a dodnes mi chýba.
Som veľmi rád, že práve teraz so Stanom prvý raz robíme ako režisér s dramaturgom v inom divadle, o to viac ma teší, že je to naše rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča. Robíme na divadelnej hre, ktorú napísal Duchnovič pred 171 rokmi a teraz prvý raz bude na divadelných doskách uvedená po rusínsky.
Napísal som tiež dva scenáre pre folklórny súbor Ruthenia, s ktorým som pripravil dve dramaticko-tanečné predstavenia – Zem zasľúbená a Chrbtom k horám. Tie inscenácie som potom aj režíroval. Texty boli neskôr publikované v Ročníku Ruskej Bursy, almanachu, ktorý každý rok vydáva naša rusínska organizácia v poľských Gorliciach.
Ruská Bursa bola tiež vydavateľom knihy Perša liga paribkiv. V nej sú publicistické texty troch autorov - Vaňa Huňanku, Bohdana Gambaľa a moje. Myšlienku vydať publicistiku rusínskych autorov troch rozdielnych generácií mal ešte Bohdan, s ním som začal knihu pripravovať, no, žiaľ, nedočkal sa vydania. Vaňo Huňanka zomrel v roku 1968. Takže pri vydaní knihy to už boli texty autorov, z ktorých žije len jeden. Ale som veľmi rád, že sa nám s kolegami z Ruskej Bursy a rádia lem.fm podarilo tú knihu dokončiť a vydať a som im za to veľmi vďačný. Bez ich podpory a pomoci by som to asi sám nemal silu dokončiť.
Keďže som verný svojmu vydavateľovi, tak tento rok pripravujem vydanie mojej poézie a vydavateľom je znova Ruská Bursa. Bude to zasa trochu iná tvár Petra Medviďa.
Rusíni na Slovensku dnes majú ústavou a mnohými ďalšími zákonmi garantované široké práva, vďaka ktorým môžu rozvíjať svoj jazyk, kultúru, školstvo. Máme svoje vlastné profesionálne inštitúcie – DAD, PUĽS, ÚRJK PU, SNM - MRK, máme národnostné vysielanie v RTVS v našom jazyku. Ak nepočítame medzivojnové obdobie a prvú Československú republiku, v ktorej sme mali, ale tiež len na Podkarpatskej Rusi, postavenie štátotvorného národa, potom asi môžeme konštatovať, že na tomto území máme momentálne najlepšie podmienky pre svoj rozvoj, aké sme kedy mali.
Dvojjazyčnosť, ktorá sa radikálne rozšírila v posledných rokoch, je niečo, čo ma veľmi teší. Lebo tu nejde o to, že nerozumieme po slovensky, ale o symbol, aby bolo viditeľné, že na tom alebo tamtom mieste, v tej obci, meste žije menšina, v našom prípade Rusíni.
Problémom je, že my sami to niekedy nevieme alebo ani nechceme využívať. Pozrime sa na také školstvo. Prečo sme ho nedokázali vybudovať? A prečo oň vlastne od nás samých nie je záujem? Takže áno, naše postavenie je veľmi dobré, no faktom je aj to, že sme pod silným asimilačným tlakom, ktorý okrem iného zapríčiňuje aj to, že my sami strácame záujem presadzovať svoje práva.
No taktiež treba spomenúť, že Slovenská republika má voči svojim občanom, ktorí patria k národnostným menšinám aj jeden veľký dlh. Tým je zákon o národnostných menšinách, ktorý by práva príslušníkov menšín posunul na vyššiu úroveň. Ale aj tu platí, že ak sa taký zákon raz prijme, bude len na nás, či ho budeme využívať, do akej miery ho budeme využívať a či to vôbec budeme v niektorých oblastiach chcieť.
Čo nám ukázalo sčítanie obyvateľstva z roku 2021? Aké dôležité výzvy podľa vás stoja pred Rusínmi v najbližších rokoch?
Ukázalo nám toho mnoho a niektoré veci ešte stále nemám plne zanalyzované. Každopádne môžem povedať, že sme sa mýlili, keď sme presadzovali zo strany rusínskej menšiny, aby neboli dve otázky na národnosť. Ukázalo sa, že Rusínom na Slovensku viac vyhovujú dve otázky, prihlásilo sa nás viac. A to nielenže bude mať, ale už aj má veľký dopad na naše národnostné jazykové práva. Budú širšie, na väčšom území, atď. Môj negatívny pohľad na dve otázky to nezmenilo, ale som realista a beriem to ako fakt, že Rusíni s tým nemajú problém.
Imperatívom pre nás musí byť číslo prihlásených k materinskému jazyku. Tam sme sa prepadli. Musíme prestať hovoriť o školstve a začať robiť školstvo. Musíme nájsť spôsob, aby sme sa jazykovo a potom aj národnostne plne neasimilovali. Toto je najdôležitejšia výzva po sčítaní. Asimiláciu nezastavíme, ale musíme sa ju snažiť čo najviac brzdiť. Len tak udržíme jazyk a identitu. A ja chcem, aby sme jazyk a identitu udržali, aby tu po nás boli aj ďalšie generácie Rusínov. Takže, je po sčítaní, čaká nás tvrdá práca.
Autorka článku: Natália Hrebíková
