Rímskokatolícka cirkev slávi pamiatku Všetkých svätých 1. novembra. Pri posviacke posledného pohanského chrámu Panteón, zasväteného všetkým rímskym božstvám (postavený 25 av. J. C. za vlády Oktaviána Augusta), ktorá sa konala 13. mája 608, nariadil pápež Bonifác IV. vyhádzať sochy rímskych božstiev a do výklenkov a skriniek uložiť množství relikvií mučeníkov, ktoré slávnostne priviezli na 18 zdobených vozoch. Chrám bol zasvätený Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom a na výročie posviacky stanovené slávenie všetkých svätých. Novembrový termín sviatku v Ríme ustanovil pápež Gregor III. v roku 731, keď dal v chráme sv. Petra vystavať kaplnku všetkým svätým apoštolom, mučeníkom a spravodlivým. V roku 844 pápež Gregor IV. rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev, hoci ako centrálny sviatok celej cirkvi bol ustanovený až po Tridentskom koncile v roku 1549.
Gréckokatolíci a pravoslávni veriaci ho svätia na prelome jarného a letného obdobia v nedeľu po Päťdesiatnici z dôvodu. Svätého Ducha. Je mu zasvätená prvá nedeľa po Svätej Päťdesiatnici, kedy si Cirkev uctieva tých, ktorí sú ovocím darov Svätého Ducha. Historicky sa v rámci sviatku k úcte mučeníkov postupne radila aj úcta apoštolov, biskupov, askétov, rehoľníkov a rehoľníc. Sviatok Všetkých mučeníkov sa vo východnej cirkvi spomína už v 4. storočí. Evanjelici, rovnako ako ostatné protestantské cirkvi neuznávajúce kult svätých, slávnosť Všetkých svätých neslávia.
Na Dušičky (Pamiatka zosnulých, 2. novembra) boli slúžené zádušné omše za duše v očistci, navštevovať cintorín a páliť sviečky na hroboch predkov. Zvyk zdobiť hroby kvetmi sa rozšíril až v 19. stor. V ľudovej viere sa forma zástupnej obete dušiam predkov v podobe jedla dávala pocestným, aby sa modlili za duše mŕtvych. Sviatok je jesenným pendantom jarných spomienkových dní a súvisí s kultom predkov. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998 a podľa pravidiel rímskokatolíckej cirkvi veriaci, ktorý v tento deň navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána Verím v Boha, môže získať úplné odpustky. Okrem toho je potrebné absolvovať sv. spoveď, sv. prijímanie a modliť sa na úmysel Sv. otca. Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a pomodlí sa za zosnulých, môže získať odpustky (v dňoch od 1. novembra do 8. novembra). U gréckokatolíkov je dušiam zosnulých zasvätených päť sobôt (prvé štyri počas Veľkého pôstu, piata práve deň pred sviatkom Turíc). Nazývajú sa zádušné, pretože sa počas nich slávia bohoslužby za duše všetkých zosnulých s panychídami (z gr. bdenie), teda modlitbami za zesnulých. Sobotné dni sa viažu k tomu, že telo Ježiša Krista práve v tento deň ležalo v hrobe.
Filipovka
Začiatkom liturgického roka v rímskokatolíckej cirkvi je adventné obdobie (4 nedele pred Vianocami), obdobie očakávania narodenia Ježiša Krista. Svätenie tohto obdobia bolo zavedené v 6. stor. pápežom Gregorom Veľkým. Je to obdobie stíšenia sa, zapaľovania sviec na adventnom venci známom od 19. storočia, obdobie skorých ranných rorátnych omší známych už stovky rokov, na ktoré prichádzali ľudia s lampášmi po zasnežených cestách.
Pravoslávni a gréckokatolíci slávia od 15. novembra pôstne obdobie zvané Filipovka, ktorého názov je odvodený od sviatku sv. apoštola Filipa (slávený 14. novembra). Filipovka, pôst pred sviatkom Narodenia Pána trvá do 24. decembra, teda štyridsať dní. Je prípravou na oslavu sviatku Kristovho narodenia a následného sviatku Bohozjavenia. Pôstne príkazy boli omnoho zhovievavejšie ako tie počas Veľkého pôstu pred Paschou a k Filipovke sa neviažu vlastné liturgické predpisy.Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána je v dekréte koncilu zo Zaragozy z roku 380. Vtedy sa cirkevní otcovia uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Bohozjavenia (6. januára) chodiť denne do chrámu. Zároveň sa na synode vo francúzskom Mac v roku 581 schválilo, že každý kresťan sa má od sviatku sv. Martina do 24. decembra postiť trikrát do týždňa (v pondelok, stredu a v piatok). Na kresťanskom východe sa tento pôst rozšíril v priebehu 9. storočia a jeho forma bola definitívne ustálená po Konštantínopolskom sneme v roku 1166, kde sa stanovilo jeho 40-dňové trvanie (od 15. novembra do 24. decembra). Pondelok, streda a piatok boli dni pôstu bez mäsa, mliečnych produktov a oleja, v nedeľu bolo dovolené jesť ryby. Na Štedrý deň (Viľija) platí prísny pôst a neslávi sa ani svätá liturgia (liturgia sv. Bazila Veľkého s večierňou sa viaže už k sviatku Narodenia Pána). V našej tradičnej kultúre má toto obdobie zvláštny charakter symbolického prechodu pred zimným slnovratom, ktorý opäť prinesie nový začiatok. Prichádza obdobie vinšovania, predpovedí, dlhých tmavých nocí, strašidelných rozprávaní v kúdeľných chyžiach pri spoločnej robote a je obdobím bez zábav, spevu, hostín.
Najviac zvykov v období adventu a filipovky sa viazalo k stridžím dňom (sviatok sv. Kataríny, Ondreja, Barbory, Mikuláša, Lucie, Tomáša). Podľa tradičných predstáv v celej Európe sa v dlhé noci pred zimným slnovratom aktivizovali negatívne, démonické sily. Preto sa vykonávali rôzne ochranné úkony, veštby (najmä ľúbostné) a obchôdzky masiek či koledníkov. Medzi prostriedky na ochranu ľudí, zvierat i gazdovstva patril cesnak (robilo sa ním napr. znamenie krížov na dverách), soľ a železo. Na ochranu sa bylinami a uhlíkmi okurovali domy, svätenou vodou sa kropil kruh okolo domov a hospodárskych budov, robil sa rituálny hluk, ktorý mal manifestovať silu spoločenstva a odohnať negatívne sily (trúbenie, práskanie bičmi, strieľanie, zvonenie, rozbíjanie riadu o dvere a podobne). Dbalo sa, aby ráno prvá neprišla do domu cudzia žena, pretože bola podľa tradičných predstáv považovaná za nečistú a potenciálnu nositeľku zla, ktoré sa mohlo aktivovať najmä v tento čas predlžujúcich sa nocí a tmy. Počas stridžích dní platilo tabu ženských prác (pradenie, šitie, pranie), a aj tabu predávania a požičiavania čohokoľvek iným. Bolo to tiež obdobie veštenia vydaja i počasia (každý deň od Lucie do Vianoc predstavoval mesiac nasledujúceho roka a jeho počasie).
autorka článku: Mgr. Katarína Babčáková, PhD.
