V Jakubanoch o polnoci pri zvonení utekal každý s vedrom k potoku, a pri návrate do domu pozdravil: „Chrystos raždajet sja!“ Býval to chlapec a od gazdu (otca) dostal do ruky korunu. Ráno sa z tej vody vlievalo do lavóra, gazda doň hodil peniaze a každý sa v tej vode umyl. V každom dome sa dávala na podlahu slama, reťazou sa obviazali nohy stola, a za stôl sa dávali aj posvätené byliny. Slama sa potom upratovala na druhý sviatok a gazdiná pri zametaní povedala: „Uši (vši), blchy, bloštici – šitka bida von!“  

Najmä u Rusínov boli v tento večer charakteristické archaické obyčaje zabezpečujúce chov hydiny (gazdiná s deťmi okolo stola imitujú početný kŕdeľ hydiny a pod.). Na východe Slovenska do polovice 20. stor. pretrvával archaický obrad imitatívno-prosperitnej mágie, popísaný u západných Slovanov v 12. stor., kedy sa orant skrýval za veľký medový koláč s obradnou rečou. V našom prostredí sa gazda pýtal detí, či ho vidia za hŕbou chlebov. Deti odpovedajú záporne a on vyslovuje želanie, aby to tak bolo aj o rok. Bol to aj deň mnohých veštieb – posvätný, zvláštny, nie profánny čas podľa tradičných predstáv aktivizuje vplyv nadprirodzených síl, a z bežných úkazov robí znamenia. Podobne ako na nový rok sa nemalo nič vyliať, rozbiť (dialo by sa tak celý rok), gazdiná nemala vstávať od večere (aby jej kvočky sedeli). Štedrý deň podľa tradičných predstáv predznamenával všetky deje v budúcom roku a podľa počasia, zdaru napr. prípravy jedál, správania ohňa, zvierat sa veštilo zdravie, osud (vydaj), prosperita ľudí i hospodárstva v budúcom roku (napr. počet kureniec podľa hviezd, veštenie z jablka, polienok, škrupín orechov a pod.). Počas 12 dní od Lucie do Štedrého dňa sa aj veštilo počasie v jednotlivých mesiacoch nasledujúceho roka. Úkony ľúbostnej mágie  predstavovali veštby ženícha (napr. podľa mena prvého muža čo cestou na utiereň dievča stretlo, pomocou orechov, snov...). Na budúcnosť vplývali aj mŕtvi predkovia prichádzajúci podobne ako anjeli cez otvorené nebo. Mnohé úkony boli určené pre nich: v čase sviatkov sa nezametalo, do kútov sa hádzali orechy, na povalu vynášali jedlo, v rusínskych obciach sa z okna vysievalo obilie, boli pozývaní na večeru a mali tanier na stole. Dôležitý význam v štedrovečernej obradnosti mala slama – symbol obilia, úrody poľa, súvisiaca aj s kultom predkov, neskôr interpretovaná ako pamiatka na betlehemský chliev. Stlala sa po izbe, a zo slamy bol vytvorený aj „stromček“ (kvočka, pavuk, diduch) z najkrajších klasov alebo z posledného snopu, zavesený nad stôl pred Štedrým dňom. Vianočný stromček sa rozšíril až na prelome 19./20.stor. z mestského, pôvodne nemeckého protestantského prostredia a na Spiši a Šariši sa rozšíril najmä po 2. sv. vojne. Býval zdobený jabĺčkami, orechmi, cukrom, farebným papierom a zavesený dolu vrcholcom v posvätnom kúte nad stolom. Významnú úlohu zohrávala voda (umývanie, kropenie, svätenie) a zakladal sa „nový oheň“. Symbolika svetla po zimnom slnovrate splynula s kresťanským obrazom Krista – Svetla sveta.

     Narodenie Ježiša Krista sa spočiatku v celej cirkvi slávilo ako súčasť sviatku Bohozjavenia (6. január), od 4. stor. sa začalo sláviť samostatne, 25. decembra. Na Sviatok Božieho Narodenia (u rímskokatolíkov), Roždestva Isusa Christa (u gréckokatolíkov), 1. slávnosť vianočnú - pamiatku narodenia Pána Ježiša Krista (u evanjelikov), platilo najprísnejšie dodržiavanie sviatočného času a obmedzenie prác. U veriacich východného obradu sa používal pozdrav Christós raždajetsja! a opoveď Slavite (lok. aj Slavime) Jeho! Rodina trávila čas najmä spolu v úzkom kruhu, požívalo sa jedlo z predošlého dňa vrátane mäsa a viazali sa k nemu zvyky analogické s novoročnými (symbol nového začiatku). Gazda šiel ráno na potok nabrať čerstvú vodu, vložil do nej oblátku, peniaz či jablko a chvojinou pokropil ľudí i miestnosť,  vinšujúc zdravie a prosperitu rodine i hospodárstvu. Ľudia sa v nej umyli a vyliali ju pod ovocné stromy, napiť dali aj dobytku, ovciam. V domácnostiach sa zakladal nový oheň ako v iné veľké sviatky. V obradnosti tohto dňa nachádzame aj prvky jarného novoročia spojené so zabezpečením hospodárskej prosperity. Mladí chlapci chodili koledovať, vinšovať a do domu nemala prvá prísť žena. V Šarišskom Jastrabí gazda nosil z každého jedla zo stola dobytku i hydine, ale koňom nie, lebo mali mať diabolský pôvod (zrejme analógia s kopytom). Archaická predstava agrárnej mágie je podkladom predstavy, že pri požičaní povriesla  (z obilnej slamy) by v budúcom roku búrka a krupobitie zničili úrodu. V Tichom Potoku chodili večer mládenci po domoch so spevom: „Na to Bože narodziňa vesely ľude sme, chválu Bohu oddavajme, vesele ľude sme... Matky plačut, ditky kvíľat, serca umirajut, oj, Irode – ukrutníku, što, što za pričina. Nezakryvaj medži ditkami lem tvojoho syna chtiv trafity na Isusa, na Isusa, na syna Božeho, ale toho nevykoreníš, nebo i zemľa jeho, ležat Boží barankove jak v poľu snopkove.“ Vinšovali takto: „A ja vam vinčujem na to Krista Pana narodžiňa, žeby ša nam Pan Bih pomuh dočekaty druhoho Božoho narodžiňa. Hojnijše, spokojnijše, zdravše roky prežity jak toti byli, što zme jich prežili. Od panov lasku, od ľudy prijaz to vam vinčujem i žiču.“ Iný variant: „Vinčujem vam šicko dobre, što od Boha požadate, sčisťa, zdravia, hojne Božske požehnaňa, žeby ste mali teľo jahniček, jak v lese jedliček.“ V Jakubanoch boli známe tieto vinše: „Vinčuju vam na ščešča, na zdravja, na to Bože narodžiňa, žeby ša vam dav Pan Boh dočekati do druhoho Božoho narodžiňa. Vo ščešču, vo zdravju, hojnijšy, pokojnijšy, zdravšy, vešiľšy, urodžanijšych, od Pana Boha lasky i od dobrych ľudi prijasť, Pochvalenyj Kristus Pan.“, „Ja som maly vinčovačik, chcem paľenky i kolačik, paľenečku na gurečku a kolačik na oblačik, korunu mi dajce, zbohom ostavajce a dobre še majce.“, „Jagže zavitavšy velikoho prazdnyka Isusa Christa, kotryj začav všytky dary krestijaňsky veseliti, že anheli na nebesi špivajut: Slava vo Vyšňich Bohu i mir vsim na zemľi. Prišľi ku nemu tri carji zemsky i poklon mu vozdajut. Taže vin jich račiv svojov ručkov poblahosloviti, vladyčeskom, čudočeskom, v nebi vičnym. Amiň.“  Vo Veľkom Lipníku sa k tomuto dňu vinšovalo: „A ja vam gazdo želaju, što by ste maľi teľo byčkyv jak v ľisi bučkiv a teľo teľičok jag v ľiši jedľičok. A ja vam, ženo, želaju, što by ste do roka kolysali proroka. A ja vam parobci želaju, (...), kožuch, gači, borodu i ženu stale molodu.“ V Jarabine skoro zrána prišli chlapci vinšovať, často v skupinách: „A ja takyj otročok, jak na poľu kvitočok. Povju Vam novinu, o paninci Marií synu. Že anheli na nebesách špivajut, zemli pokoj podavajút. Dajže, bože, že by i my ša takoho pokojú dočekali a s Christom nebesným ša na nebji radovali až na vyky vjikov amin.“ Spievali sa známe koľadky, napr. „Narodiv ša Isus Christos...“, „Povičte nám pastuškove“ a pod. V Legnave na Roždestvo keď prišiel niekto do cudzieho domu, musel prísť s kúskom chleba a povedať: „Sláva Ježišu Christu, tu máte, jite z našoho chleba.“ Obyčaj je ochranná, aby sa vo svätom čase negatívne cudzie sily nezmocnili prosperity domu. Zavčas ráno gazda prehnal po izbe ovce, nik nesmel pozerať cez okno, lebo by ho po celý rok hajtoli (strážnici) objavili, keby pásol dobytok na cudzom. Ani hydina sa nepúšťala von, aby ich nik nevidel (mohol by im vraj uškodiť), nezametalo sa.

     Sviatok sv. Štefana, prvomučeníka a arcidiakona, sa v rímskokatolíckej cirkvi slávi 26. decembra, Vo východnom obrade je sviatkom zvaným Sobor Presvjatoj Bohorodicy. Súčasťou evanjelických Služieb Božích na 2. slávnosť vianočnú je Večera Pánova. V tradičnom prostredí bol dňom koledovania, návštev i prvej zábavy po advente. Dôležitú súčasť kalendárnych obyčají tvorili obchôdzky – návštevy skupín (v zimnom období najmä mladých chlapcov, na jar mladých dievok), ktorí šli z domu do domu a vykonávali rôzne úkony, hry spojené s piesňami, vinšami, gestami. Bývali špecificky oblečení (masky, sviatočný odev, symbolické znaky) a mali rekvizity (betlehem, zelená ratolesť…). Ich funkcia (ochrany, zabezpečenia prosperity, plodnosti, zdravia) závisí od sviatočného termínu konania. Želania a vinše mali pozitívne ovplyvniť priebeh vecí. Vinšovanie, veršované pozitívne prianie zdravia a prosperity, niekedy viazané k hrám ľudového divadla, bolo založené na princípe mágie slova s prosperitnou, neskôr i zábavnou funkciou. Vinšovníci bývali obdarúvaní. V Legnave skoro ráno gazdiná v modrotlačovej sukni batkaňici vyniesla smeti pod breh a cez okno dnu sa pýtala domácich: „Doma ste? Ta kazali von ity do richtarja.“ „Komu?“ „Ta šitkej zlej hadiňi z domu.“ (Ide o predpokladaný ochranný obrad založený na viere v mágiu slova).  V niektorých lokalitách  mládenci chodili brodiť zavčas rána kone a obsýpali ich ovsom (úkony očistnej a prosperitnej mágie). Voda, symbol očisty a plodnosti (dážď oplodňujúci zem), bola objektom úcty u starých Slovanov, ktorí prinášali obete riekam a jazerám a uctievali pramene. Za zdravú bola považovaná voda tečúca, zdravie mala prinášať aj rosa a dažďová voda. Negatívne bola vnímaná voda stojatá.V tento deň sa upratovalo po Štedrom večeri, omrvinky a plodiny sa odkladali na siatie, liečenie, povrieslami zo slamy obviazali ovocné stromy, aby vďaka kontaktu so slamou z posvätného večera dobre rodili. Zo slamy hodili i hydine a dali ju do kútov poľa na ochranu proti živlom. V niektorých lokalitách sa robil rituálny hluk (rozbíjanie hlineného riadu), šibanie zelenými prútmi či oblievanie. Z darov za štefanské obchôdzky sa večer usporadúvala tanečná zábava, na ktorej sa v iniciačnom obrade prijímalo do mládeneckej skupiny (dzvihaňe za paropka) a volil sa mládenecký richtár. Sviatok svätého prvomučeníka Štefana sa podľa východného rítu svätí na tretí deň, 27. decembra. V Šarišskom Jastrabí bolo zvykom, že susedia prichádzali s krajcom chleba, z ktorého si domáci odhrýzali – aby bolo chleba vždy dosť.